Tiché stretnutie od Milana Paštéku môžeme smelo zaradiť k ikonickému Mužovi a žene (1984) či Modrému koňovi (1984) zo zbierky Slovenskej národnej galérie – najvystavovanejším dielam z autorovej tvorby. Patrí nielen do tohto námetového, ale aj maliarskeho okruhu. V niečom je však toto dielo jedinečné. Keď ho porovnáme s neskoršími „ikonami“, má uvoľnenejší rukopis a aj odvážnejšiu kompozíciu – dve polpostavy evokujú skôr filmový než obrazový výjav. Kompozícia je viac príbehová ako sochárska. Autor totiž svoje maľované postavy akoby odlieval do vyhladeného epoxidu. V tomto diele nevyužíva neskorší splývavý rukopis, priznáva ťah štetcom, nejde ešte do maliarskeho gesta, ale takmer. Aj zvolená farebnosť nie je pre autora obvyklá. Namiesto kompozície tvorenej striedaním teplých a studených tónov tu vyslovene predvádza maliarsku harmóniu, čo inak pekne korešponduje s názvom diela. Je tu zrejmý záujem o maliarsku hmotu a zmysel pre farbu – kvality také ojedinelé v našom maliarstve. Autor je predstaviteľom generácie, ktorá mala všetky predpoklady stať sa stratenou, tak veľmi sa vojenská služba na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia podobala vojne. Napriek tomu si našla svoje miesto a program, ktorý v podobe Skupiny Mikuláša Galandu verejne predstavili v roku 1957. To, čo ich robilo skupinou, bola skôr snaha o spojenectvo než spoločné výtvarné črty. Vtedy to bolo aj naprávanie pokriveného sveta umenia po deformácii stalinistického socialistického realizmu. Zjednodušene sa program vtedajších mladých dá označiť ako návrat k obrazu ako obrazu. Na tomto základe budoval Paštéka svoj prejav a jeho univerzálnou témou sa stala ľudská postava. Podobne ako u sochára Jozefa Jankoviča, aj jeho postava bola deformovanou metaforou. Možno aj preto výklad jeho diela často zvádza k veľkým slovám a skloňovaniu veľkých tém. Neforemné telá pôsobia ako fyzická hrozba i ako filozofický problém, čo len potvrdzuje nadčasovú kvalitu diela. ☀ Alexandra Kusá
Publikované: Bakoš, J. Milan Paštéka. Levice, 2001, s. 108