Tohoročné aukčné leto však predsa len jednu prelomovú udalosť prinieslo. Týka sa predovšetkých českého obchodu. Súvisí však aj s nami. Slovenský trh nie je totiž celkom uzavretý do štátnych hraníc – historicky daný trojuholník Praha – Budapešť – Bratislava funguje (i keď menej intenzívne, než by sme si želali) i v našej každodennej praxi. A teda dianie “u susedov” má dopad aj na naše aktivity a ich úspešnosť. Stačí pripomenúť až nepochopiteľne zničujúcu krízu maďarskej aukčnej scény, ktorá – okrem iného - znamenala takmer úplné vymiznutie tamojších dražiteľov (teda - priekupníkov) z našich dražieb.

Dosť však o kríze. Asi tušíte, že teraz chcem písať o niečom celkom inom – 13. júna londýnska SOTHEBYS konala dražbu českej zbierky rodiny Hascoe. Norman Hascoe bol inžinier, ktorý sa zameriaval na polovodiče. Roku 1983 svoju spoločnosť predal za 100 miliónov dolárov. Podle The Daily Telegraph začali Hascoeovci zbierať české umenie začiatkom 90. rokov a pokračovali v tom až do smrti Normana Hascoea v roku 2007. Jeho manželka zomrela minulý rok a práve teraz se ich zbierka, ktorá zahŕňa i dalšie tématické okruhy, dostáva postupne na trh.

Dražba vyniesla celkovo niečo viac ako 303 miliónov českých korún. Predaných bolo 92% položiek katalógu, 75 % diel dosť podstatne presiahlo hornú hranicu estimácie (cenového odhadu). Najväčšiu pozornosť pútal “Pohyb” Františka Kupku. Bol vydražený za vyše 40 miliónov českých korún – aj s aukčnou prirážkou. To je nový rekord za dielo českého autora. Doteraz ho držali v Čechách jeho “Výšky IV.” – 23 miliónov, vo svete zasa kompozícia “Vertikálne plány modrej a červenej” vydražená roku 1998 v New Yorku v prepočte za 18 miliónov českých korún. Nové autorské rekordy dosiahli aj František Foltýn (11, 8 miliónov), Bohumil Kubišta (10, 8 miliónov), ale aj Václav Špála, Jan Bauch, Karel Černý, Otakar Švec, Jan Štursa, Bohumil Mátal, Alois Kalvoda, Hana Wichterlová. K vrcholom aukcie však skôr patrili dražby ďalších plátien Františka Kupku (Purpurový plán bol vydražený za 26,3 miliónov, Biely kotúč za 18,9 miliónov a Le Sourire I - Z mechanického cyklu za 10,5 miliónov), ďalej dvoch vecí Emila Fillu (17 miliónov za Sochára v ateliéri a 8, 7 miliónov za Predavačku rýb) a napokon diela Josefa Čapka “Námorník a Fantomas” (takmer 15, 5 milióna).

To sú na prvý, letmý pohľad – nazvané obľúbenými adjektívami kolegu z branže – skutočne “ohurujúce” čísla a “úžasné” výsledky. Až natoľko, že slovenského obchodníka doháňajú k istej depresii. Akoby sa až teraz, zato však definitívne, potvrdila rozdielnosť levelov, v ktorých je súdené hrať nám Slovákom a “tým druhým”, teda našim bezprostredným konkurentom.

Čisto hypoteticky – ak by aj dnes jestvovala kdesi v zahraničí v ponuke špičková zbierka Benku, Fullu, Galandu, Bazovského, Jasuscha, Jakobyho, Kostku, Uhra a neviem koho ešte podobného – prejavila by SOTHEBYS či CHRISTIES záujem o poriadanie jej samostatnej dražby? Prvý pocit vraví, že asi ťažko.

Treba sa však pýtať ďalej – prečo vlastne? Naozaj je naša moderna v širších súvislostiach nezaujímavým javom? Samozrejme, uznávame (písal som o tom viac - krát), že moderna Slovenska je typickým príkladom umenia kultúrnej provincie. Navyše – nemali sme niečo také ako český kubizmus, alebo maďarský symbolizmus. S tým sa treba jednoducho zmieriť. Ale nemusíme to brať ako „slabosť“. V tej slovenskej provinčnosti totiž spočíva aj naša originalita, nezameniteľnosť.

Cenovú úroveň londýnskej aukcie určili štyri diela Františka Kupku. Meno, ktoré figuruje v každom lexikóne svetovej moderny. Na druhej strane však, podľa Jiřího Machalického, kurátora Múzea Kampa, ktoré disponuje s najrozsiahlejšou zbierkou Františka Kupku v Čechách: … Kupka bol (doteraz ?) nedocenený najmä preto, že se vo svojej dobe príliš nepresadil na parížskej výtvarnej scéne. To ale jeho význam pre svetovú avantgardnú maľbu nijako neznižuje… . Každý z autorov, nech je to už Piet Mondrian, Kandinskij alebo Kupka, poňali avantgardu po svojom. Dielo českého rodáka mezi nimi vyčnieva tým, že je najkomplikovanejšie a podľa mňa i najzaujímavejšie…”.

Teda aj František Kupka je (alebo bol) považovaný za modernistu s istou licenciou “provinčnosti”. Nevraviac o takom Fillovi, či Špálovi, ktorí sú rovnako ak nie viac odvodené zjavy, ako trebárs Fulla, či Galanda. Češi sa však predávali “už pred Londýnom” za státisíce, tí naši sa točia najviac tak okolo obligátnych tridsať – päťdesiatisíc. tisíc. Tento nezmyselný rozdiel sa určite bude v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti vyrovnávať.

Verím tomu preto, že v obchode s umením jestvuje niečo ako dominový efekt. Jeden verejný nadštandardný predaj totiž akosi automaticky prorokuje ďalší, dramaticky vysoká cena dosiahnutá na “mediálne” dobrom mieste, zákonite dvihne cenový priemer autora. Ale nielen to. Zintenzívni trhový záujem aj v jeho relevantnom okolí. Ukázal to i Londýn. Okrem “medzinárodne istého”, predtým už na svetových aukciách ikskrát prevereného Kupku, boli headlinermi aukcie napríklad aj František Foltýn či Josef Čapek. A to sú, alebo skôr boli internacionálne takmer neznáme mená. Rovnako, ako sú nateraz tie naše, slovenské.

Apropos dosiahnuté londýnske ceny. Ak dáme bokom Kupkov “Pohyb”, tak všetky ostatné odklepnuté sumy sa rádovo nelíšili od úrovne už predtým známej z domácich, teda českých dražieb. Rozdiel nebol daný primárne kvalitou “tovaru”, ale miestom konania aukcie a značkou poriadateľa. Je predsa len dosť veľký rozpon medzi obchodnou silou londýnskej SOTHEBYS a trebárs pražského ART CONSULTINGU. Po londýnskej aukcii sa dá tento rozdiel pomerne presne vypočítať aj v peniazoch.

Bude teda niekedy Fulla a spol. pod kladivkom licitátora svetovej aukčnej siene? Je pred letom, tak odpoviem optimisticky - raz určite. Moje presvedčenie nie je však len odrazom úvodom spomínanej predovolenkovej eufórie. Neviem, či ste to postrehli: podľa správy ktorýchsi českých novín, sa osobne, alebo sprostredkovane londýnskej dražby zúčastnilo viac ako štyridsať českých záujemcov. Nejde len o to, že viaceré dražené veci možno napokon skončili v krajine ich vzniku, ale skôr o fakt, že na úspechu aukcie sa asi dosť podstatne podieľali aj sami Česi. Čo SOTHEBYS bezpochyby vopred vedela a s čím vo svojom obchodnom zámysle určite rátala.

Bez falošnej skromnosti – domnievam sa, že obdobná zberateľská potencia je aj u nás. A zopár kvalitných súkromných kolekcií “na predaj” by sa tiež našlo. Viem tiež, že v niektorých zberateľských kruhoch sa projekt takéhoto skokovitého “nacenenia” autorov moderny Slovenska z času na čas vynára. Tento zreteľ obchodníckeho rozmýšľania zároveň dovoľuje zabudnúť na isto oprávnené pocity depresie z našej provinčnosti. Naopak - nech už to dopadne akokoľvek, je určite povzbudzujúce, že šanca na happy end tohoto, predbežne len latentného obchodného príbehu, závisí predovšetkým od nás samých.