Potešila nás aj enormná návštevnosť predaukčnej výstavy, preplnená dražobná sála, záľaha telefonických a písomných dražieb a hlavne skutočnosť, že drahé veci sa väčšinou nielen predali, ale aj licitovali, často po veľmi dramatických súbojoch viacerých dražiteľov. To všetko sa stalo príjemnou odmenou za intenzívnu menažérsku prácu, ktorú sme do prípravy aukcie vložili.

Čo je ale ešte radostnejšie – ak sa pozrieme dozadu, tak úspech 93. aukcie sa nezdá náhodný. S výnimkou prvých troch priečok, všetky ostatné ďalšie naše super dražby sa datujú z aukcií posledného roka. Znamená to teda, že slovenský trh s umením sa už konečne a definitívne stabilizuje ? A že teda stačí len zohnať kvalitný “tovar” (čo v čase krízy nie je až taký problém) a obchodný happy end je zaručený ?

Ako rád a často vravím: nikdy nebolo tak dobre, aby nemohlo byť ešte lepšie. Alebo inak – trochu zdravej skepsy nezaškodí. Takže: menej euforický, triezvejší náhľad na 93. aukciu zavadí hneď o prvý viditeľný fakt. Len päťdesiat percentnú úspešnosť predaja. Optimista by povedal, každá druhá vec sa predala, pesimista zasa: až polovica diel ostala bez odozvy. Naša ekonómka by predovšetkým počítala – predloženie jednej položky nás stojí približne 200 eur. Krát 203, to už je celkom slušná strata.

A napokon z môjho pohľadu: pomerne nízku percentuálnu úspešnosť jednoznačne “zavinilo” staré európske umenie. Čo je náš dlhodobý problém. Na Slovensku niet zberateľov barokových vecí a s výnimkou hornouhorského 19. storočia, ani o čosi historicky mladších diel. Predaje sú teda viac-menej náhodné, veci sa dražia skôr ako dekoratívne predmety pre interiéry kupcov, bez poznateľnej zberateľskej invencie. Pritom - v dohodovaní s majiteľmi sa snažíme o skutočne dumpingové vyvolávačky. Napriek tomu: približne tri tisíc euro je hranicou, za ktorou sa láme chlieb nepredajnosti. A to je príliš málo na ceny porovnateľných vecí na medzinárodnom trhu. Zároveň je však táto skutočnosť pádnym dôvodom, spochybňujúcim vyššie spomínané tvrdenie o stabilite slovenského trhu s umením.

Na druhej strane – percentuálna úspešnosť našich aukcií sa behom času stáva čoraz menej dôležitým meradlom “úspechu”. Najpodstatnejším, rozhodujúcim kritériom úspešnosti aukcie je totiž celkový obrat, v porovnaní so súčtom vyvolávacích cien. Teda vlastne to, či a ako vysoko predáte najdrahšie položky katalógu. Z tohoto zreteľa: na našej poslednej veleúspešnej aukcii neboli predané najvyššie ocenené veci z konvolútov Ladislava Mednyánszkeho, Martina Benku a Imra Weinera-Kráľa. Mimo záujmu ostali napríklad aj vyslovene galerijné kolekcie Petra Matejku a Ernesta Zmetáka. Isteže, vyvolávačky boli v týchto prípadoch asi príliš “vyšróbované”. Dovolím si však tiež tvrdiť, že inkriminované diela by sa v kvalitatívne menej nadupanej kolekcii zdali o mnoho atraktívnejšími. Teda ich hraničná cena by až tak neprekážala. Čo toto v konečných dôsledkoch znamená ? Len jedno: kapacita nášho trhu s umením nie je nekonečná. Pri prílišnej kumulácii výnimočných ponúk v jednom čase a priestore sa prejavia jej podstatné limity. To o stabilite nášho trhu taktiež príliš nesvedčí.

Len deň po našej jesennej aukcii sa konala exkluzívna aukcia súčasného umenia. Poriadala ju Nadácia – Centrum súčasného umenia. S licitátorkou zo Sotheby´s, opulentným katalógom a štandardne kvalitnou ponukou. Nedopadla z pohľadu rozoberaných kritérií (najmä celkového obratu) práve najlepšie. Čo nás mrzí. S kolegyňami z Nadácie sme totiž s obchodovaním so “súčasnosťou” svojho času začínali. Veľa sme sa od nich naučili a ich kritický náhľad na dianie v “živom” umení je pre nás vzorom dodnes.

Koncepčná dôslednosť “sorošovcov” bola zrejme aj paradoxnou príčinou ich (relatívneho) neúspechu. Výhradné sústredenie sa na “live art” nie je asi tou najschodnejšou cestou. Nerešpektuje totiž skutočnosť, že väčšiu, ba rozhodujúcu časť finančného obratu slovenských súčasných aukcií tvorí predaj diel kľúčových osobností nášho umenia šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov. Akoby pre našich umeleckých investorov pojem súčasnosti končil už niekde roku 1970, pri Galandovcoch a informele Nástupu 61. Niežeby sa to skutočne „súčasné“ umenie nedražilo. Naopak - aj v tejto kapitole sa vyprofilovali autentické obchodné celebrity, od starších Terena či Csudaia až po mladších - Sadovskú, Bielika, Bindera, Sedláka, Šilleho a viacerých ďalších. Nedochádza tu však k efektu, ktorý je primárnym zmyslom aukčného predaja. Teda k nárastu konečných cien porovnateľných diel, k zhodnocovaniu „mena“ autora, jeho trhového renomé. Inak povedané – súčasné umenie sa síce ako tak predáva, ale jeho obchodovanie stagnuje.

Príčiny ťažkostí s predajom súčasného umenia sú však hlbšie, než len v dramaturgii jeho ponuky. Doba krízy totiž zmenila spôsob správania sa klienta. Zo zberateľa sa zo dňa na deň stal investor. A to veľmi opatrný investor, míňajúci peniaze predovšetkým tam, kde cíti istotu okamžitej (a nie teda len latentnej) návratnosti vložených prostriedkov. Je jasné, že také čosi nemožno zaručiť najmä pri najsúčasnejšom umení.

A práve pre toto som presvedčený, že rozhodujúci boj o bezpečnú stabilitu slovenského trhu s umením sa odohrá v tejto sfére. Ide totiž o nič viac a nič menej, než o pokrízové, postupné obnovenie vyváženosti trhu, diferencovaných motivácií jeho aktérov. Či jednoduchšie - čakáme všetci na plnohodnotný návrat zberateľa, autentického zberateľstva do obchodnej prevádzky. A na to je najvhodnejšou pôdou súčasné umenie. Pretože inak a inde tak úspešný investičný pragmatizmus tu len ťažko nachádza zdôvodnenie.

Naša posledná aukcia teda potvrdila výsadné postavenie SOGY na domácom aukčnom trhu. Dlhodobým lídrom sme aj v jeho najživšom, súčasnom segmente. Práve na tomto poli sme v minulosti vyhrali asi najviac bitiek. Víťazstvo vo vojne o výtvarnú súčasnosť (a tým aj o stabilitu obchodu s umením) je ale zatiaľ v nedohľadne. Ostáva teda na Vašej zberateľskej odvahe, schopnosti rozumne riskovať, či sa k nemu prítomnou 94. aukciou aspoň o krôčik priblížime.

(Text bol publikovaný v katalógu 94. aukcie súčasného umenia, SOGA 26. 10. 2010)