Našli sme tiež primeranú, našim finančným možnostiam zodpovedajúcu, mieru „piár“ aktivít súvisiacich s VIP aukciami. Zásadným spôsobom  sme vylepšili„vizuál“ i technické zázemie našich priestorov na Panskej. Začiatkom roku sme investovali nemálo peňazí do nového klimatizačného, svetelného, zvukového a elektronického vybavenia i mobiliáru našej aukčnej siene. Dúfame, že dražitelia tieto „frendly“ zmeny ocenia práve na 110. večernej aukcii, kedy budú mať svoju premiéru.

Aby však bolo jasné – zo strany SOGY a jej večerných aukcií nešlo a nejde o nejaké “hogo fogo”. O samoúčelné predvádzanie vlastnej “svetovosti”.  Napokon, každodenná prax nám dokazuje skôr opak. Že “materiálové” možnosti domáceho trhu i jeho primárna kultúra sú predbežne dosť limitované. Nielenže (prirodzene) nedosahujú úroveň veľkého “sveta”, ale ani (na poľutovanie) blízkeho, stredoeurópskeho okolia. Napokon – aj našu prvú večernú aukciu sme vlastne - v prvom pláne - usporiadali z formálnej príčiny. Bolá stá a zároveň jubilejná.

Na druhej strane:  aj keď ostávame aj naďalej pri tej našej regionálnej trhovej “postati”, chceme a musíme reagovať na jej zmeny. Ktoré sú z veľkej časti –  spravidla pokriveným a nejasným – odrazom onoho “svetového diania”, ktoré nám zdá také vzdialené.

Pred časom boli na Slovensku hneď dvaja predstavitelia “veľkého” obchodu: Andrea Jungmann a Alexander Branczik, obaja vysoko postavení manažéri Sotheby´s. A rozdávali svoje „múdra“. Ich zmysel by sa dal zhrnúť do dvoch postrehov. Jednak, že „psie časy“ obchodu s umením už skončili a jednak, že čoraz horšie sa predávajú „bežné“ veci. Aj od špičkových autorov. Pán Branczik to všetko pekne zaklincoval: „... v zlých časoch je najťažšie predávať priemerného Marka Rothka. Kvalita vždy predáva, bez ohľadu na to, ako sa vyvíja iný trh. Ak máte niečo vzácne a výnimočné, ľudia prídu a vydražia to...“. Našinec si pri týchto slovách len mohol pomyslieť: „... čo by som dal za to, keby som mal v aukcii priemernú maľbu Rothka, Pollocka, Warhola a im podobných...“.

Vidno teda, že aj pojem výtvarnej „kvality“ (a tým aj pojem výtvarného „priemeru“) – rovnako ako väčšina hodnotiacich súdov v našej branži – je pojmom vyslovene relatívnym. Alebo inak: keďže umenie sa na peniaze prepočítať nedá, umelecko-historická hodnota výtvarného diela sa nie vždy a všade rovná kvalite jeho obchodného zhodnotenia.

Chcete príklad? Kunsthistorici viacerých generácií – od Mariana Várossa až trebárs po Katarínu Bajcurovú – dlhé roky dokazovali, že vrchol, vývinová záväznosť umenia Martina Benku je sústredená do jeho maľby 20. a začiatku 30. rokov. Neskoršie patetické figurálne kompozície zo štyridsiatych rokov sú už svojím spôsobom úpadkom: predpojatá nacionalistická myšlienka postupne preváži nad číro výtvarným zaujatím. Aký obraz o tomto úsudku však poskytovali slovenské aukcie? Rekordy dosahovali práve veľkoformátové kompozície Benkovej záverečnej tvorby.

Priznajme tiež nesúmerateľnosť maliarskych kvalít Jana Hálu, Jozefa T. Moussona a dajme tomu Miloša Bazovského, či Júliusa Jakobyho. A k tomu priložte „súmerateľnosť“ cien ich diel na našich aukciách. Či si položte otázku – jestvuje z obchodného zreteľa niečo také, ako „priemerný“ Ľudovít Fulla, alebo Mikuláš Galanda? Priam hysterický zberateľský dopyt po ich dielach a zároveň absolútny nedostatok ponuky vo verejnom obchode, takéto uvažovanie takmer vylučuje.

Aby som však protirečil sebe samému. Na našej poslednej večernej aukcii sa – zhodou okolností – dostali do ponuky štyri obrazy Martina Benku z vyššie spomínaných, obchodne neatraktívnych dvadsiatych rokov. A div sa svete! Spravili sme jeden absolútny rekord a tri zápisy do top desať predajov Benku. Čo ma privádza na myšlienku: nebol pre tento prekvapujúci obrat v zberateľskom vkuse dražiteľov rozhodujúci fakt, že boli preložené práve na večernej a nie bežnej aukcii? A že bol takto vytvorený nadštandardný priestor pre ich skutočne odbornú, totiž umelecko-historickými argumentmi podloženú ponuku?

A sme pri jadre problému. Kým vo svete, ale aj v Čechách, Maďarsku či Rakúsku sa trápia nad nepredajnosťou  paradoxnej „špičkovej priemernosti“, my zatiaľ iba presviedčame  klientov, že treba rozpoznávať priemer a zároveň s tým – nachádzať skutočnú špičkovú kvalitu. A práve k tomu je princíp večerných dražieb ako stvorený.

Tušili sme to už dávnejšie. Azda si ešte spomeniete na našu 93. jesennú aukciu roku 2010. V tomto obchode to už tak niekedy chodí: úplne nečakane sme vtedy, v priebehu jedného, dvoch týždňov dostali do ponuky skutočnú záľahu vynikajúcich diel -  okolo stovky vecí, ktoré by mohli ísť rovno do expozícií, či výstav Slovenskej národnej galérie. Akosi mimovoľne sme teda boli donútení uvažovať, že s tým treba „niečo urobiť“. Čosi,  čo musí byť výrazne nad bežným spôsobom prezentácie.

Nakoniec sme sa rozhodli na jeden - jediný večer zvesiť z predaukčnej výstavy prevažujúci „priemer“ a nanovo nainštalovať iba jej 110 „hajlajtov“. K tomu sme pozvali našich VIP klientov a dali k vystaveným veciam - pri pohári vína - neformálny odborný výklad. To je vlastne všetko. Domnievam sa ale, že práve vtedy sa v nás zrodilo presvedčenie o užitočnosti „exkluzívneho orámovania“ ponuky diel, ktoré si to z umelecko-historického pohľadu zaslúžia. O čosi neskorší príklad českých kolegov a pätnásťročné jubileum firmy boli teda len zámienkou a nie príčinou zavedenia  večerného formátu aukcií SOGY.

Isté je jedno – dve večerné aukcie ročne sa v dohľadnej perspektíve stanú osou obchodnej dramaturgie SOGY.  Je to bezpochyby riskantné rozhodnutie. Mnohí z Vás nám už dnes vyčítajú, že tým dostávame najmä  „stredostavovskú“  vrstvu dražiteľov do defenzívy. Lenže je to inak. Zákonite: nielen my, ale aj zberateľ "stredného" rangu je dnes postavený pred rovnakú dilemu - priemer alebo kvalita? Kúpiť desať vecí po tristo eur, alebo len jednu za tri tisícky? Navyše: zo zreteľa nákladov na usporiadanie aukcie je pre nás predaj položky pod 300 EUR vlastne stratový.

Vyzerá to ako patová situácia. Ktorú však život vyrieši. Štandardným – inde už zavedeným - spôsobom. Aukcie budú čoraz viac exkluzívnejšie a „stredná vrstva“ určite zmení, či uspôsobí svoje preferencie. So stratou istej (veríme, že malej) časti tejto klientely však asi musíme kalkulovať. Pretože jednoducho v dnešnej „pokrízovej“ situácii trhu nemôžeme byť každému všetkým.

(text bol publikovaný v katalógu 110. večernej aukcie firmy SOGA, 23. 4. 2013)