Prečo začínam v takomto, skeptickom duchu? Nuž, po dlhšom časovom odstupe, znova predkladáme špeciálnu kolekciu súčasného umenia. Rád by som bol zlým prorokom, ale mám obavu, že aj po tejto našej aukcii budeme v SOGE jej hodnotenie moderovať v tej istej - teda skeptickej - rovine. Ako v podsate vždy doteraz. Pripomenieme si, že dlhodobo tvorí väčšiu, ba rozhodujúcu časť finančného obratu našich súčasných aukcií predaj diel kľúčových osobností nášho umenia šesťdesiatych rokov.
Niežeby sa to skutočne „súčasné“ umenie nedražilo. Nedochádza tu však k efektu, ktorý je zmyslom aukčného predaja. K trhovému zhodnocovaniu „mena“ špičkového, mienkotvornou kritikou overeného žijúceho autora, viditeľnému nárastu jeho obchodného renomé. Inak povedané – umenie súčasných umelcov sa síce predáva, ale jeho obchodovanie stagnuje.
Toto všetko sú veci dávno známe. A nielen nám. V behu času SOGA a aj ostatní skúšali zmeniť nehybnosť na poli „súčasného“, upravovať marketing. Bez efektu. Rovnako neuspela kompromisná „soft“ verzia ponuky (čiastočné pripustenie mainstreamu), ako provokujúca „hard“ politika výberu (trebárs len krajnostné, „neklasické“ podoby artefaktu). Vyzerá to skrátka tak, že pre kvalitatívne jadro súčasnej produkcie nie sme schopní nájsť dostatočne širokú „cieľovú skupinu“. Dochádza tak k paradoxu: tých, čo pravidelne kupujú živé umenie je stále viacej, zberateľská elita spomedzi nich sa akousi zvrátenou logikou dostáva do čoraz zdrvujúcejšej menšiny.
Vtip bude asi v tom, že problém nespočíva v (ne)primeranosti našich obchodných stratégií. Alebo v nezorientovanosti kupcov. Je niekde inde – mimo nášho dosahu. Tá pravá príčina nezáujmu o „súčasné“ spočíva v spoločenskom statuse "živého" umenia a jeho tvorcov.
Nedávno, v rešpektovanom časopise TÝŽDEŇ, uverejnil Juraj Kušnierik úvahu o „štátnej“ a „neštátnej“ kultúre. Napísal okrem iného: „... umelci, ktorí okrem tvorivosti a talentu potrebujú hlavne slobodu, upierajú svoje túžobné pohľady k štátu. Ten má - priamo alebo cez grantový systém - platiť ich umeleckú produkciu... . Títo umelci sú, pochopiteľne, chronicky nespokojní: nielen, že im otcovský štát vydeľuje málo peňazí, ale nemá ani "koncepciu" ich rozdávania a na úradníkov, ktorí o tom všetkom rozhodujú sa vonkoncom nemožno spoľahnúť. Napriek všetkým zlým skúsenostiam, napriek sarkastickým úvahám o tom, akí sú ministri kultúry nekultúrni, napriek tomu, že už je aj náhodnému okoloidúcemu jasné, že od štátu nemožno čakať záchranu, oni stále chcú, aby ich štát zriaďoval, platil, podporoval, či koncepčne viedol...“ .
Priznám sa, Kušnierikova úvaha mi bola do istej miery sympatická. Ani ja sa neviem zmieriť s floskulou, že štát má, podľa môjho mladého kolegu Júliusa Barcziho, „vyživovaciu povinnosť“. Trebárs voči športu, cirkvám a v neposlednom rade voči kultúre a umeniu. Štát sme predsa my, a to výživné sú naše dane. V princípe by mal v takýchto prípadoch fungovať princíp solidarity (sociálne odkázaní, chorí, starí…) alebo nevyhnutnosti vyplývajúcej zo spoločenskej prevádzky (dajme tomu obrana, zdravotníctvo, polícia, pamiatky… ). Pri živom umení, však – vidí sa mi – funguje hlavne princíp vďačnosti, vedúci jednak ku skrytému korumpovaniu kultúry a jej tvorcov a jednak ku selekcii na umelcov “práve provládnych” a tých ostatných… .
Podobne ako pri cirkvi, som za oddelenie umenia od štátu. Skrátka - nech sa môže daňový poplatník spolupodieľať na rozhodnutí, či to alebo oné umenie podporí “zo svojich peňazí”. Robiť umenie je z istého zreteľa spôsob súkromného podnikania, individuálneho rozhodnutia či potreby, tak nech je podporované tiež individuálne a na základe slobodného rozhodovania vlastníkov “súkromných” zdrojov… . A tými vlastníkmi sú všetci tí, čo platia výpalné štátu a nie štátni úradníci, ktorí ho rozdeľujú… . Isteže, vymyslieť a najmä presadiť takéto „viaczdrojové“ financovanie „neštátneho“ umenia je viac než ťažké. Ešte horšie je, že o tom dotknuté strany problému ani približne nerozmýšľajú... .
Samozrejme, proti Kušnierikovým názorom sa strhla (najmä facebooková) búrka odporu. Príznačne ale, takmer bez výnimky, z radov výtvarníckej aktivistickej minority, ktorá po medializovaných „kauzách“ (Slovenská národná galéria, Danubiana etc....) chce zastupovať verejnú mienku. Podľa nej by sa mali štátne galérie profilovať ako súkromné projekty “vyvolených” kurátorov a súkromné galérie zasa by mal “povinne” živiť štát (jedno či ten slovenský alebo európsky). Predstava, že by súkromná galéria žila predovšetkým “za svoje” je pre nich nepredstaviteľná.
To všetko ale napokon nie sú až tak problémy nás, obchodníkov. Pre trh so súčasným umením je podstatnejšie, že zákopová vojna, ktorú vedú výtvarníci s nenávideným a zároveň pre ich prežitie nezastupiteľným štátom, má jeden nezamýšľaný dôsledok. Radikálnosťou oboch strán, ich uzavretosťou do vlastných, „nepriestrelných“ stanovísk, vyústila do nezmyselnej otázky pre súčasných tvorcov: „... chcete (či chceme) slobodu alebo peniaze...?“
Tomu verejnosť, i tá „kultúrna“, ťažko môže porozumieť. Presne tak, ako neporozumela výtvarníkom a ich prijatiu - neprijatiu miliónovej dotácie na kunsthalle - nekunsthalle v čuňovskej Danubiane. A verejnosť, ktorá nerozumie, nemá ani dôvod, aby sa nejakým aktívnym spôsobom o progresívne živé umenie zaujímala, pozitívne angažovala. Aby ho podporovala, sponzorovala a trebárs aj – kupovala. Slovenský tvorca "alternatívneho" umenia sa čoraz viacej stáva fenoménom spoločensky nečitateľným a od zberateľskej "elity" totálne izolovaným. Práve v tejto súvislosti mi napadá: nie sú tie v úvode spomínané, odpudzujúce kontajnery pred galériou vlastne schválne? Alebo lepšie - metaforicky správne?
(text bol uverejnený v katalógu 103. aukcie súčasného umenia SOGY, 24. 4. 2012)
Boris Kršňák 06.04.2012 10:49
db 06.04.2012 10:42
J. Abelovský 06.04.2012 10:02
Ad: Peter. Takisto nemám najmenšiu chuť sedieť celé sviatky pri PC a rozvíjať k diskusie, ktoré v podstate k ničomu nevedú. Leda ak k ďalším a ďalším dôkazom vzájomného nepochopenia. Som ale rád, že aspoň Vy ste sa trocha priblížil k pochopeniu jadra toho, o čom som chcel písať. O izolácii, najmä mladej výtvanej scény, voči “kultúrnej” verejnosti. Niekedy sa zdá, že až programovej. A o tom, že v prelomení tejto izolácie sa črtá šanca pre vznik akejsi “tretej sily”, ktorá by mohla vniesť dôraznejšie narovnanie do beznádejne pokriveného vzťahu štát – žijúci výtvarník. A ešte o tom, že iniciatíva musí vzísť od umelcov samých, respektíve od ich menežerov. Napríklad súkromných galeristov. Pretože nestačí talent len objaviť a vystaviť… Treba ho vedieť aj “predať” (nemyslím doslovne) . O tom, že to ide, stačí sa pozrieť do susedných Čiech. Inak, všimli ste si koľko nádejných mladých výtvarníkov sa v poslednom období presťahovalo natrvalo k susedom? A napokon k tej Vašej galérii – nemenoval som ju a nechcel som v žiadnom prípade znevažovať jej robotu. Len mi prišla – tak ako pôsobí “zvonka” – ako metafora vyššie spomínaného izolacionizmu. A ešte jedna vec celkom na okraj. Text, ktorý Vás tak vytočil, patrí do katalógu našej špeciálnej aukcie. Venovanej iba “nekomerčnému” súčasnému umeniu. Príďte sa pozrieť a azda pochopíte, že v tomto prípade naozaj nejde “o zisk”. O čo ide, to už nechávam na Vás… . Pekné sviatky.
jeden z tych, ktori vojdu 06.04.2012 09:06
J. Abelovský 05.04.2012 23:03
Ad: Boris Kršňák (ktorého si vážim) a ostatní anonymní oponenti. Nie som naivný a teda viem, že moje dane boli štátom použité na oveľa väčšie zhovadilosti, než je mne nekonvenujúce, alebo nedajbože ešte aj zlé umenie. S vysokou pravdepodobnosťou boli nejakým sofistikovaným spôsobom rozkradnuté. Cieľom môjho textu nie je teda útok na dotácie do kultúry z peňazí daňových poplatníkov. Sú za daného stavu "vecí umenia" akiste potrebné a vo viacerých prípadoch dokonca nevyhnuté (napr. pamiatky). Len nie som si istý, či niekto niekedy dokáže vymyslieť model ako limitované štátne peniaze rozdeľovať objektíve a spravodlivo. Zvlášť pri živom, ešte časom neoverenom umení. Asi sa to ani nedá. Potom však logicky jestvuje len druhá možnosť – otvorené či skryté korumpovanie umelca a umenia štátom. Čo je dlhodobo neudržateľný stav, vnášajúci do aj tak vzťahovo krehkého umeleckého života zničujúce konflikty, idúce proti podstate toho, prečo sú (alebo by mali byť) dotácie “z peňazí daňových poplatníkov” udeľované. Teda – pre podporu tvorby nezávislého, slobodného umenia v pravom zmysle toho pojmu. A práve v tejto a v nijakej inej súvislosti ma niekedy vytáča bohorovnosť súčasných “tvorcov výtvarných hodnôt”. Parafrázujúc jedného z Vás: “… som len kreatívny, tak ma teda štát musí nejako uživiť…”. Akoby talent “robiť umenie” bol samospasiteľný, oprávňujúci k pocitu nadradenosti, akejsi morálnej prevahe voči “ostatným”. Nikdy nebol a tým menej je “teraz a tu”. V dnešnom marazme, rozklade primárnych funkcií kultúrnej prevádzky, ako to presne popisuje Boris Kršňák. Isteže, podpisovať petície, skúšať odvolávať ministrov, či menovať riaditeľov galérií je efektné a možno aj celkom zábavné. Oveľa ťažšie je iniciovať projekty výtvarných nadácií, lobovať cez poslancov, navrhovať zákony zvýhodňujúce sponzoring umenia … . Poviete si – toto má predsa robiť štát a jeho úradníci. Chyba: nebudú to robiť. Aspoň nie sami od seba. Iba pod tlakom verejnosti (teda voličov). Tú verejnosť však musí niekto motivovať, presvedčiť o životnej potrebnosti umenia. A kto iný by to mal byť, ak nie umelec sám. Zasa si poviete – toto predsa nie je jeho džob. Mohol by to byť však džob “spriaznených” ľudí, točiacich sa zo žistných (totiž zberateľských) dôvodov okolo umenia a umelcov. Sú väčšinou nielen bohatí, vplyvní ale aj (budete sa diviť) dnes už aj primerane kultúrne rozhľadení. A v rámcoch svojich zberateľských zámerov prístupní aj čisto nekomerčným iniciatívam. Aspoň takých ich poznám zo SOGY. Chce to len jedno – zostúpiť z chimérického obláčku morálnej, či intelektuálnej prevahy, z uzavretosti sekty zasvätencov umenia, otvoriť sa verejnosti (aspoň teda tej “relevantnej”) a konať s praktickým zmyslom pre realitu. Svet asi nezmeníte k lepšiemu, ale aj v tom “zlom” môžete fungovať “ako umelci” aspoň o čosi pohodlnejšie. Plus bonus na nezaplatenie – zbavíte sa závislosti na štáte. Ktorý Vám aj tak nedá nikdy dosť a nikdy presne to, čo naozaj potrebujete. V každom prípade – vidí sa mi, že dnes loptička je jednoznačne na strane výtvarníkov. Nová hra musí začať od nich. Trebárs aj tak (aby som sa vrátil k diskutovanému textu), že konečne zlikvidujú ten bordel pred vlastnou galériou. Aby sa bežný “človek z ulice” do nej neobával vstúpiť… .
Igor Ondruš 05.04.2012 18:55
Igor Ondruš 05.04.2012 18:29
Slavo 05.04.2012 18:05
jeden z tych, ktori vojdu 05.04.2012 17:37
Boris Kršňák 05.04.2012 15:27