V 50-tych rokoch 19. storočia bol cestopis grófa Emanuela I. Andrássyho (1821-1891) „Cesty vo Východnej Indii Cejlón, Jáva, Čína, Bengálsko“ ohlasovaný ako jedno z najkrajších (nielen z hľadiska obsahu, ale aj vo význame väzby) diel súčasnej uhorskej literatúry: „V tomto duchaplne napísanom diele pojednáva gróf o u nás málo známych slávnych krajoch, o svojich zážitkoch z ciest, nebezpečných poľovačkách, dobrodružstvách na vode i súši. Popri hodnotnom obsahu je vynikajúce aj umelecké prevedenie knihy, ktorej páru ani v zahraničí niet a preto veríme, že každý uhorský priateľ literatúry bude chcieť si ňou ozdobiť svoju knižnicu.“ Kniha Emanuela Andrássyho Utazás Kelet Indiákon... vyšla dva roky po grófovom návrate z Orientu, v roku 1853 v tlačiarni peštianskeho tlačiara Gusztáva Emicha. Počas svojho pobytu na Ďalekom Východe si gróf neustále robil kresby, ktoré v podobe 16 kolorovaných litografií (alebo heliogravúr) z parížskej dielne Lemercier ilustrujú jeho text. Úplných bibliofilských vydaní je v súčasnosti pomerne málo, zachovali sa skôr exempláre v jednoduchšom prevedení v koženej a plátnovej väzbe. Uhorská literatúra 19. storočia pozná niekoľko romantických cestopisov, medzi ktorými svojim skorým dátumom vydania vyniká práve cestopis betliarskeho grófa Emanuela Andrássyho. Gróf mal nepochybne pestované umelecké cítenie a napriek svojej dobrodružnej povahe dokázal do svojho diela plného spomienok na nástrahy poľovačiek na slony a nosorožcov vniesť skutočne romantický pohľad na svoju „čarovnú krajinu z mladíckych snov“. Oné romaneskné momenty (za ne môžeme považovať aj napäté situácie na love, ktoré zároveň stavajú knihu na hranicu dokumentu a umeleckej literatúry), reprezentované konkrétnymi výrazmi, dokazujú, že Andrássy takmer súčasne so svetovo známymi autormi chápal Cesty ako spôsob vyjadrenia sa – cestoval, aby kreslil a písal. Keďže Emanuel zdedil a sám aj ďalej zveľaďoval rozsiahlu knižnicu v Betliari, nie je vylúčené, že okrem itinerárov 18. storočia, sa v jeho knižnici nachádzali aj súčasné cestopisné diela autorov Lamartina či de Volneya. Sám gróf napísal: „Začiatkom roka 1849, vo víre nešťastných udalostí, v ktorých sa zmietala moja vlasť, dostala sa mi do rúk práca, po prečítaní ktorej ma ovládla túžba - neprekonateľná túžba spoznať východ, kolísku ľudstva, kde je príroda podnes taká majestátna, vzrušujúco očarujúca; túžba čo najskôr vidieť a s pôžitkom si vychutnávať každú jednu farbu jej krásy.“
Už 18. storočiu nechýbalo nadšenie pre cestovanie, ktoré nadobudlo nové rozmery v 19. storočí pod vplyvom citovosti romantiky, ohliadajúcej sa do minulosti a nabádajúcej k „hľadaniu čistej prapodstaty ľudského bytia.“ Hneď prvá veta grófovej knihy je vyjadrením akéhosi nutkania cestovať – putovať: „Niekedy sa zmocní, posadne človeka zvláštne napätie a neodolateľný pud. Zopárkrát som aj na sebe spozoroval tento inštinkt a nápad, ktorý ho nasledoval som ale nikdy neoľutoval.“ Nie sú nám známe okolnosti, za akých gróf opúšťal krajinu, ktorá sa nachádzala v skutočne nepriaznivých podmienkach. Z úvodnej časti sa však dozvedáme, že už vo februári 1849 bol v Londýne, odkiaľ sa vydal na svoju cestu. Je otázne či bol „vyhnancom“ revolúcie, ako to čiastočne naznačuje, keď príprava tak dlhotrvajúcej expedície, ktorej sa zúčastnila celá grófova suita a jeho priatelia (francúzsky a anglický gróf) si vyžiadovala pravdepodobne veľmi veľa času, nie je preto vylúčené, že ju plánoval už pred rokom 1848.
Loď, na ktorej sa plavil dosiahla „Východnej Indie“ 30. marca 1849 vo večerných hodinách: „...zakrátko naše oči uvideli ten ostrov víl, Cejlón v celej Indii nazývaný pozemským rajom. ...tú prekrásnu perlu stvorenia... a o dve hodiny sa pred nami vynoril v celej svojej nádhere čarovný malý svet. ...naše duše boli plné slasti, ako keby sa bol splnil jeden z našich šťastných snov.“ V texte sa postupne dočítame, ktoré mestá a ostrovy mal možnosť spoznať. Ako reprezentanta „civilizovaného“ sveta ho zaujímali zvyky, príbytky miestnych obyvateľov, ale i kolonizátorov. Emanuel Andrássy sa na svojej expedícii neraz staval do pozície vyslanca – diplomata, ktorý je predstavovaný najvyšším predstaviteľom miest a regiónov, ktoré navštívil. Ako zberateľ s takmer vedeckým záujmom o prírodopis a etnografické zaujímavosti zavítal aj do múzea v Kalkate, s ktorým v mene Národného múzea v Pešti dojednával výmenu exponátov; nikdy však k nej nedošlo. Emanuel sa však najviac interesoval o prírodu a samozrejme aj o možnosti poľovania na exotickú zver, čo sa stalo premetom aj jeho kresieb. No pred a po poľovačkách si často našiel chvíľu, kedy rozjímal nad krásou prírody, v ktorej chápaní a opisoch sa najjednoznačnejšie prejavuje romantická povaha cestopisu: „...v pribúdajúcich tieňoch zaznie indický slávik bulbul, tisíc-spevý vták, ktorého rozkošný štebot dojíma krásou prírody precitnutú dušu a robí ju naklonenou všetkému nežnému až má človek pocit, že ho neviditeľná sila vábi zo zeme do výšav, kde sa kolíše v sebazabudnutí na vlnách hudby víl, bez starosti a bolesti, uprostred čistej nádhery.“
Cez uvedený citát je možné nahliadať na grófa Andrássyho ako na básnika – cestovateľa, kontemplatívneho človeka, ktorý nastúpil „púť“ ku „kolíske ľudstva“, neodvodenú od archetypálnych putovaní, no riešiacu a napĺňajúcu osobné potreby poznávania. Možno na škodu diela, sa práve tieto časti nedostali do výtvarnej pozornosti autora (resp. o tom nevieme), ktorý do svoj náčrtníka zaznamenal dramatické okamihy poľovačiek a v troch prípadoch aj pohľady na Honkong a Kalkatu, ktoré patria medzi včasné zobrazenia týchto miest. Časť záveru je venovaná krátkemu zamysleniu sa a modlitbe tesne pred odjazdom do vlasti.
Emanuelova kniha sa tešila pozitívnemu ohlasu, sám si dokonca objednal u svojho „dvorného maliara“ Károlya Steria namaľovanie niektorých výjavov z Orientu, ktoré zachytil v kresbách a dokonca aj z neskoršieho obdobia sú nám známe maľby a kresby i grófskych detí inšpirované jeho zážitkami z Východnej Indie.

foto-repro: autor