Otázka v názve článku, položená ako druhá bude o niekoľko mesiacov trápiť (ak už netrápi) tridsať, možno štyridsať (!!!) absolventov odboru dejín a teórie umenia filozofických fakúlt Univerzity Komenského a Trnavskej univerzity. Otázka položená ako prvá ich (nás) trápi, verím, od prvého semestra štúdia tohto „nie príliš atraktívneho odboru“, ako ho definoval vedúci našej katedry hneď pri mojom zápise do prvého ročníka.
Zrazu sme sa ocitli na konci ročníka piateho a pre mnohých je vízia budúcnosti, hlavne tej ich kunsthistorickej, viac než hmlistá. Napriek tomu, že ambície pracovať v odbore dejín umenia má len nepatrný zlomok absolventov je výber „umenovedného“ zamestnania náročný. Ak sa mladý kunsthistorik nechce o umenie len „obtierať“ ako člen tímu grafického štúdia, reklamnej agentúry či zamestnanec médií, „má“ na výber „dobre platené“ pozície na Pamiatkovom úrade SR, kde sa zaradí do mašinérie štátnych úradníkov, ďalej sa môže uchádzať o miesto vo vrcholových zbierkotvorných inštitúciách - Slovenskej národnej galérii, či národnom múzeu (je jedno v ktorom, keďže ich máme na Slovensku viac...), ktoré poskytujú rovnako inšpiratívne a priaznivé pracovné prostredie ako ktorékoľvek zaspaté vidiecke múzeum. Jednou z možností ponúkajúcou riešenie na najbližšie tri roky po absolutóriu je doktorandské štúdium. Doktorand za ten čas intenzívne pracuje na svojej dizertácii, prednáša svojim mladším kolegom, robí skúšky až sa napokon k obhájeniu práce ani nedostane... Potom sa opäť treba opýtať, čo ďalej?
Proces spriechodňovania hraníc od revolúcie v roku 1989 vyústil až do ich takmer úplného popretia, čo predpokladá aj živú výmenu na pracovnom trhu. Má túto možnosť aj nás absolvent dejín umenia? Sú jeho diplom - vzdelanie porovnateľné s diplomom získaným v okolitých štátoch? Na prvý pohľad sa možno zdá, že ide o prehnané porovnania, keď medzi sebou nezmyselne súperia aj dve existujúce slovenské katedry dejín umenia. Otázka emancipácie nášho a zahraničného vysokého školstva mala byť aktuálnou už dávno. Zatiaľ čo na univerzitách našich susedov (Maďarov a Čechov) sa na prednáškach a seminároch riešia špecifické problémy dejín výtvarného, vizuálneho umenia a architektúry, nahliadané cez prizmu svojich študentov profilujúceho pedagóga, u nás sa akosi „uspokojíme“ s cyklom informačných prednášok chronologicky sledujúcich vývoj svetového umenia. Krivdil by som našim fakultám, keby som im nepriznal úspechy dosiahnuté u študentov vďaka niektorým vynikajúcim docentom a profesorom, ale predsa nás tak trochu zaráža, keď sa objaví niekto za katedrou, kto je schopný študentom štvrtého ročníka prednášať o tom, že pre krajinomaľbu je najvhodnejší ležatý formát plátna a pre portrét stojatý... Inde zasa nezaradia do študijného programu celé kapitoly „národných“ (slovenských) dejín umenia.
Na záver mi ako zamestnancovi aukčnej spoločnosti dovoľte ešte jednu, možno prehnane ironickú poznámku týkajúcu sa čiastočne aj obsahu nášho umeleckohistorického vzdelávania. Keby všetko bolo tak ako má byť, keby sa študenti pripravovali svedomito, keby si niektorí pedagógovia boli sebou sto percentne istí a keby naše múzeá vlastnili diela majstrov akými boli Tizian, Rembrandt či Degas, naše katedry by nás teoreticky pripravili na prácu v najlepších svetových múzeách ako kurátorov zbierok zaalpskej tabuľovej maľby 16. storočia, italskej renesančnej maľby či zbierok francúzskej maľby 19. storočia. Chcem tým povedať, že sa tak trochu zabúda na našu „prívetivú“ periférnosť, na to, že tu pôsobili aj takí maliari ako Ignaz Cimbal, Antal a László Neográdyovci či Eugen Szepesi-Kuszka a samozrejme aj ten najproduktívnejší Neznámy stredoeurópsky maliar...