Magické a pre Bindera neraz imperatívna hľadanie rovnováhy pri náhodných či vedomých stretoch rôznych synergických síl, sa v prípade jeho najnovšej autorskej prezentácie demonštruje  paradoxným zákonom akcie a reakcie.  Za jeden z impulzov, ktorý pred rokmi takpovediac naštartoval vznik rozsiahleho cyklu „stekancov“, môžeme s trochou nadsázky, považovať premiérové zaradenie trojice sprejovaných diel do 71.  aukcie súčasného umenia.Toto výberové upriamenie pozornosti – Klony v dopravnej situácii boli použité na obálke katalógu, prinieslo Binderovi na slovenské pomery nečakane rýchlo záujem širšieho publika.

Práve zaujatie laickej verejnosti, je podľa historika umenia Alena Bownessa, bývalého riaditeľa Tate Gallery a zakladateľa Turnerovej ceny, jednou z rozhodujúcich z podmienok úspechu umelca. Tie ostatné definuje v  publikácii The Condition of Success ako štyri na seba nadväzujúce, v podstate náhodné (o)kruhy uznania - primárny záujem kolegov - rovesníkov, neskôr odborné zhodnotenie kritiky, patronát dílerov a zberateľov a napokon, verejné uznanie“. „Stekance“ ako zástupný symbol Binderovej tvorby, doslova úspešná umelecká značka; prešli celým týmto štvorstupňovým spektrom. Binderove umelecké aktivity sú však radikálne multimediálne  a zúžiť ich „iba“ na tie sprejovené by nebolo spravodlivé  – okrem maľby sa rovným dielom venuje kresbe, grafike, soche, zároveň modeluje, sprejuje, fotografuje, zapisuje, čarbe, vŕta, tetuje sa a.....

O to symbolickejšie vyznieva jeho rozhodnutie, odprezentovať obsiahlu kolekciu subtílnych, rozjímavých priestorových inštalácií práve v SOGE. Názov výstavy SAME SAME, BUT DIFFERENT (stále dokola to isté, ale predsa iné) odkazuje k jadru Binderovej filozofie. Nová, zdanlivo bezpríkladná poloha odhaľuje mocný, navonok však nie často proklamovaný, interný autorský princíp. Princíp, ktorý sa opakuje v rôznych, vizuálne nepodobných celkoch naprieč celou umelcovou tvorbou. Jeho podstatou je kontinuálne, až obsedantné zaznamenávanie pravidelnosti; hľadanie podobnosti či poriadku (fotografická zbierka morských vĺn, sklenená guľa zachytená v rôznych prostrediach)  v chaose univerza, alebo práve naopak (a to je v Binderovom prípade asi viac zreteľnejšie) vnášanie neporiadku do jeho pevne stanovených súradníc.

Gros prítomnej výstavy tvoria vzdušné, trojdimenzionálne meditácie o makro a mikro svetoch, realizované prostredníctvom  intuitívneho, ale  zároveň matematicky „vedeckého“ zohľadňovania základných vlastnosti priestoru. Vznikajú úsporné, uzavreté záznamy  na pomedzí skice a sochy, ktorých jediným stavebným materiálom je čistá, v priestore ukotvená  línia.  Tieto expandované (doslova),  priestorové kresby, cez ktoré môže vietor fúkať (E.B.),  vo svojej jednoduchosti hravo manifestujú výsledky niekoľkomesačného sústredeného výskumu tvarov, hľadania ideálnej formy (objekt Young Ing. Jung, 2013.), pri náročnom zohľadňovaní viacpohľadovosti objektov. Dokonalý tvar je pritom výsledkom nielen dlhodobého uvažovania, ale aj „rukodielneho“ vyrovnávania sa s materiálovými a mechanickými princípmi –  nemusíš gumovať, pokračuj a opravuj, kým nenájdeš ten správny tvar....

Taxonomicky môžeme tieto drôtené objekty  rozdeliť do dvoch základných skupín polia (pravidelné štruktúry, súradnice, pletivá, karteziánske sústavy...)  vytvárajú rámcový priestor pre solitérne telesá - objekty-entity, ktoré najčastejšie vychádzajú z variability foriem topologckého „kruhu“. Ďalšie encyklopedické klasifikácie v zásade nie sú nutné. Binder zasa raz, s gráciou jemu vlastnou, predvádza ohýbanie reality. V tejto aktivite sa blízko stretáva s vizuálnou kvalitou 80. rokov – istá vyprázdnenosť a „situačná estetika“ odkazuje na kresby a figurálne neónové objekty Bruca Naumanna, denníkové záznamy Keitha Harringa či spaciálne objekty Karela Malicha. Nemôžme vynechať ani domácu tradicíu ľudového  drotárstva, či jej transformovanú  podobu v diele menovca, sochára Pavla Bindera.

Sám autor svoje referenčné objekty s úsmevom označuje pojmom „konceptuálne pranie“ – chápe ich doslova (dielo Pra-nie-r, 2013) ako potrebnú očistu seba samého i svojho okolia. Poukazuje na pretlak vizuálneho balastu a asketizuje (ak je to v jeho prípade vôbec možné) aj vlastné umelecké snaženie. Opätovne potvrdzuje svoje multižánrové východiská.

Jednoducho stále ten istý, starý, dobrý (lepší?) Binder...

Same same, but different...