patrí do skupiny, maliarsky určite najdokonalejších diel v záverečnom vyznení umelcovej tvorby rokov 1952—1957. Vtedy, v úplnom osamení, ako jeden z mála účastníkov heroických dôb medzivojnovej moderny, nekompromisne udržiaval jej kontinuitu. A stvoril diela, ktoré patria k vrcholom nielen jeho umenia, ale znamenajú i nóvum v rámcoch nášho povojnového výtvarného diania vôbec: „… zhruba od roku 1952… začína klásť väčšmi ako predtým dôraz na výtvarné vyzdvihovanie, ozvláštňovanie vertikálnych zložiek obrazovej skladby. Výraznejšie artikuluje tvar, siluetu i plochu maľovaných predmetov, znásobuje aj účinnosť farebného podania…. Horúcu sústavu červenohnedých, zlatistookrových a červených … vystrieda iná farebná zostava, najmä výbuchy zelených a žltých. Namiesto maľby „alla prima“… začína uprednostňovať… maľbu na pomaľovaných materiáloch. Pritom veľmi uvážene a s rafinovaným vkusom využíva fragmenty čiastočne pomaľovaných pozadí alebo aj celých svojich starších obrazov na vytvorenie nových farebných i štrukturálnych efektov, na prekvapujúce tvarové i farebné kombinácie“. (Karol Vaculík). Tak Bazovský (v príznačných technických prechodoch medzi gvašom a olejom) obmieňa vlastný erbový motív dedinského kostolíka (Krajina so sýpkou a kostolíkom. 1952, Krajina s kostolíkom, sýpkou a člnom, 1952 – 1953), či rozmanité konfigurácie fragmentov dedinskej architektúry Oravy -- stodoly, senníky, domy, chalupy, samoty (Jesenný motív z Oravy, okolo 1952, Večer, 1953, Oravská dedina, okolo 1953, Samota- Gazdovstvo v zelenom, okolo 1952, Oravské humná, 1952 – 1953, Drevená dedinka, 1953).