Literatúra: Cincík, J.: Martin Benka. Bratislava 1935; Váross, M.: Martin Benka. Bratislava 1952; Váross, M.: Martin Benka. Výber z olejomalieb. Bratislava 1955; Petránsky, Ľ.:Martin Benka. Bratislava 1977; Zborník Martin Benka a slovenská kultúra. Bratislava 1978; Chmelová, E.: Martin Benka, Príbeh maliarovho života. Bratislava, 1980; Váross, M.: Martin Benka. Bratislava 1981; Baranovič, Š. -Zaťková, Ľ.: Martin Benka - sprevodca po živote a diele. Martin 1988; Bajcurová, K.: Martin Benka. Trenčín 2005
Slovenská súkromná zbierka. „ŽENA NA POLI“ dokladuje záverečnú periódu tvorby Martina Benku 40. rokov 20. storočia. Benka bol klasickým dedičom klímy "odchádzajúceho storočia". Príklon k secesnému tvarosloviu jeho počiatočnej tvorby nebol vôbec osamoteným tvorivým činom. Bol len jedným z viacerých rozbehov našej maľby k moderne v období okolo roku 1910. Jeho výnimočnosť však spočívala v tom, že ako prvý a jediný chcel dať programovo secesnej ornamentálnosti, dekorativizmu, etnické značenie. Do roku 1918 však toto úsilie bolo len latentné. Až od začiatku dvadsiatych rokov sa ustaľuje umelcova nezameniteľná farebná arabeska, tvarová a kompozičná štylizácia, ale najmä príznačná rukopisná kaligrafia (Benka štetcom vždy viac kreslil ako maľoval) rodiaca sa už niekedy v rokoch 1910--1911 a definitívne sa ustaľujúca v miloňovickom období. Pretrvala a do istej miery protirečila zámerom vrcholnej tvorby období rokov 1921--1927 a 1931--1934 a končila v manierizme maľby rokov štyridsiatych. V každom prípade sa stala poznávacím znakom Benkovej umeleckej filozofie -- práve ona totiž poukazovala k jedinečnej, neverbalizovateľnej kvalite, optickej podobe "slovenskosti". S odstupom času sa tento Benkov čin zdá samozrejmý. Bez ohľadu na to, či jeho maľbu pokladáme za anachronickú, alebo výsostne modernú, reč jej významov je asi každému Slovákovi nevysvetliteľným spôsobom blízka a zrozumiteľná. Nie však (a v tom je, podľa nás, jadro problému) v polohe racionálne hodnotiteľnej umeleckej výpovede o slovenskej "realite", ale len ako intuitívne, citovo vnímanej metafory. Zviditeľnenia osudovo záväzného pravzoru fyzickej i duchovnej podstaty nášho národa. Práve na takýto mýtvorný zmysel Benkovho elementárneho prínos nepriamo poukázala svojho času Ľudmila Peterajová: "V rozhodujúcej chvíli národa, pre ktorý svitalo konečne ráno bolo dôležité, ktorou cestou sa na križovatke dejín pustí. Pre slovenský národ to znamenalo voľbu "tváre", psychofyzickej podoby, v ktorej vstúpilo na kolbište svetových dejín... Preto bolo dôležité, že aspoň maliarstvo vytvorilo typ slovenského človeka. V tvorbe Martina Benku národ spoznal svoju tvár, svoju typickú podobu, zvýraznenú, umocnenú monumentalizujúcim pátosom a predchnutú silou charakteru a vôle v zápase s krásnou, no nežičlivou prírodou a s odvekou biedou. Symbolické vyznenie Benkovho diela stmelilo predstavy ľudu o sebe a dalo im hmatateľnú tvárnosť…".
