Biografia: Narodil sa 23. 4. 1852 v Beckove, zomrel 17. 4. 1919 vo Viedni. 1863-1865 súkromne študoval u rakúskeho maliara T. Endera. 1872-73 študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. Strähuber, Seitz). 1873-75 študoval na École des Beaux-Arts v Paríži (prof. Pils). V Paríži pôsobil do 1878 v prenajatom ateliéri na Montmartre a potom ešte v 1889-92 a 1896-97. 1877 vystavoval na parížskom Salóne. Prvý pobyt v Barbizone s O. Redonom, L. Páalom a K. Bodmerom. Výstava v Mücsarnoku v Budapešti. 1878 študijná cesta do Talianska. 1879 návrat na Slovensko. Maľoval v Beckove, Strážkach a Šarišských Jarovniciach, kde sa zoznámil so Szinyeim-Mersem. 1882 vystavoval na medzinárodnej výstave vo Viedni. 1884-1887 si prenajal v Budapešti ateliér, pravidelne sa vracal do Beckova a Strážok (na Slovensku bol aj v lete 1888 a 1889). Na jeseň 1889 odišiel do Paríža, navštívil aj Barbizon, Normandiu a Bretónsko. 1895 smrť otca, v nasledujúcom roku posledný odchod do Paríža. 1897 súborná výstava v Galérii Georgesa Petita v Paríži. V záverečnej etape tvorby sa usadil v Budapešti, pravidelne chodieval na Slovensko a do Viedne. 1898 sa zoznámil s obchodníkom s obrazmi J. Wolfnerom, ktorý odvtedy umelca finančne zabezpečoval. Cesty po Uhorsku - Budín, Vacov (1907), Balaton (1908), Sedmohradsko (1912). Každoročné letné pobyty v Beckove, Strážkach, Piešťanoch, Kráľovej, Širkovciach. 1914 odišiel ako dobrovoľník - frontový výtvarník na ruský a neskôr na taliansky front.
Slovenská súkromná zbierka. K dielu je priložený atest Dr. Judit Virág, rešpektovanej maďarskej umeleckej historičky, znalkyne diela Mednyánszkeho. Atest je datovaný 8. 6. 2012. „DRAVÁ RIEKA“ je reprezentačné dielo Ladislava Mednyánszkeho, z jeho najlepšieho tvorivého obdobia. Podľa Karola Vaculíka maliarovo posolstvo bolo odkazom ”… jedného z najväčších umelcov, akých toto skromné, vtedy vrchovato ubité prostredie dalo svetu… Bolo to výsostne výtvarne transponované posolstvo sociálneho i umeleckého reformátora, svetobežníka, umelca nadnárodného, človeka bez vlasti a predsa bytosti hlboko zakorenenej vo svojom rodnom kraji, v prostredí svojho detstva, mužných liet a najmä trvalých návratov. Napriek častým pobytom vo svete a priam horúčkovitému presúvaniu sa z miesta na miesto Mednyánszky sa nikdy neodcudzil prostrediu, krajine, z ktorej vyšiel. Bol k nej viazaný pevnými, nerozlučnými putami vzťahov a väzieb. Slovensko a slovenská krajina, ale aj jej ľud boli pri výtvarnom hľadaní vždy určujúcim, podnecujúcim korektívom. Okrem študijných pobytov nebolo roku, aby sa s inštinktom sťahovavého vtáka nebol permanentne vracal na bezpečnú, uspokojúcu podstatu svojej materskej a otcovskej základne. Ba vlastne ani nešlo o návraty, ale iba o časté púte nepokojného ahasvera … Nebolo v minulosti okrem neho u nás umelca, ktorý by tak mnohostranne a s takou láskou ospieval slovenskú krajinu a jej ľud. Vo všetkých jej podobách a v najrozličnejších situáciách. Okolie Beckova, ale najmä podtatranských Strážok, krás Spiša, Zemplína, Šariša, ale aj iných končín Slovenska…”. Na dnešný vkus trochu patetické vety. Čo je však ešte závažnejšie, nejestvuje v tomto a ani iných Vaculíkových textoch jediné spresňujúce zistenie v čom vlastne spočívala adresnosť Mednyánszskeho slovenských krajín, čo ich odlišovalo, od obdobných (rovnako početných) maďarských, francúzskych, či talianskych sujetov? Azda “ospieval” Mednyánszky neslovenské plenéry inak, alebo z akéhosi viditeľného a popísateľného odstupu, či s menším umeleckým zaujatím? Takéto úvahy sú samozrejme nezmyselné. Sám Vaculík napokon na iných miestach svojho textu veľmi precízne sleduje vývin Mednyánszkeho krajinárskeho slohu od mníchovského naturalizmu až k barbizonskému zvnútorneniu výseku prírody. Skrátka – i podľa Karola Vaculíka – pre Mednyánszkeho nepredstavovala krajina kultúrny fenomén, ale metafyzickú záhadu, nehľadal v nej typické príznaky génia loci, bola mu skôr ozvučnou doskou vlastného, subjektívneho duševného rozpoloženia, priestorom pre filozofujúcu meditáciu.