Slovenská súkromná zbierka. Obraz bol pôvodne súčasťou tzv. “chilskej” zbierky. Na zadnej strane pečiatka Chilskej colnice a Műterem Galérie Budapest, štítok zbierky Gyulu Wolfnera. “SÚMRAK POD HRADOM BECKOV” je typickým príkladom kompromisného “maliarstva svetla” Ladislava Mednynánszkeho. Pritom je paradoxné, že k základným tézam nášho dejepisu umenia patrí tvrdenie, že našej maľbe "prakticky chýba impresionistický prelom". Už Vladimír Wagner tvrdil, že "naši umelci predvojnovej generácie, až na niektorých, osvojili si toto nové hľadisko, pravda redukovane, keďže geografická a časová vzdialenosť zmenšovala intenzitu priameho vplyvu. Jednako ani jeden z našich umelcov sa nedostal na rodnú pôdu impresionizmu, do Francúzska. Prijímali nový smer z druhej alebo z tretej ruky a prispôsobovali ho novým potrebám. V dušiach impresionistov vznikol boj medzi starým názorom z akadémie a názormi nového prúdu a takto sa vytvorila celkom nová metóda zobrazovania... V práci našich maliarov impresionistov, len zložka svetelná sa uchytila z tohto slohu. V takomto náladovom osvetlení zjavujú sa i maľby našich impresionistov, pravda, bez škvrnovitého spôsobu vyjadrovania..." Dištancia našej maľby od nazeravého impresionizmu a jeho upriamenosti na výhradné riešenie vnútorných záležitostí maliarskeho "techné" sa zdôvodňuje hlavne tým, že "národnobuditeľskej funkcii obrazu v tomto období prirodzene skôr vyhovovalo tradičné poňatie obrazu, než poučenie z impresionistického krajinárstva", ale aj jej špeciálnejšími predpokladmi: "Už v diele Hanulu, Kerna, Mitrovského a Mallého vidíme úsilie o vytvorenie hlbšej podstaty slovenského umenia, ktorou sa má jeho vývin zapojiť do všeobecných prúdov európskeho umenia. Toto úsilie vyviera z vnútornej náplne národa vyjadriť umelecky osobitosť, ktorou sa vyznačuje... Chceli vytvoriť akýsi druh štýlu, ktorý by bol plne slovenský, ale ním by sa súčasne naznačilo, že sa slovenské umenie tvorí v Európe. Preto spomínaní umelci siahli k impresionizmu ako k nevyhnutnému východisku, ale už tento európsky štýl im ukázal, že svojou estetikou nestačí na mnohé, veľmi závažné motívy tvorenia novej umeleckej oblasti." Skutočne, ak uplatníme prísne modernistické kritériá, potom sa našská obmena impresionizmu dá rekonštruovať len z rozporuplných zaujatí dvoch starších predprevratových generácií hornouhorských žánrových plenéristov, pričom vždy treba mať na pamäti, že "vo väčšine prípadov ide skôr o náladu než o okamžik a dojem, skôr o aplikovanie impresionistickej techniky, vibrujúcej farebnej škvrny. Záujem o svetlo nemá charakter rýdzej Monetovej estetiky". Navyše, informovanejšie dotyky našej maľby s impresionizmom -- podobne ako v celom stredoerópskom priestore -- boli veľmi oneskorené: sú približne vymedzené rokmi 1908--1914 s vrcholením okolo roku 1910. Azda jedinú výnimku znamenali úsilia Ladislava Mednyánszkeho, ktorý sa na pomedzie impresionizmu dostal počas dlhších parížskych pobytov v rokoch 1889--1892 a 1896--1897.