Poradové číslo: | 12 |
Nevydražené | |
Vyvolávacia cena: | Neurčená |
Rok: Okolo 1929 -33
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 60 x 47 cm
Značené: Neznačené
Popis:
Súkromná zbierka na Slovensku. K dielu priložený notársky overený list – expertíza Slovenskej národnej galérie z 22. 12. 1971 (hlavičkový papier, pečiatka), v ktorom vtedajšia kurátorka SNG, dr. Magda Keleti potvrdzuje autorstvo diela (pripojená čiernobiela fotografia obrazu).
„Púť v Lúžnej“ má v tvorbe Janka Alexyho variant v pastelovej technike (Na poli. 1929 - 33. Pastel na papieri. 32, 5 x 25 cm. SG Banská Bystrica. K 267). Je to dielo istým spôsobom syntetizujúce ikonografiu a kompozičné postupy maliarovej tvorby začiatku tridsiatych rokov. Čo je však úplne najpodstatnejšie – dokazuje, že ani nie tak u jeho vtedajšieho umeleckého druha Bazovského, ale práve u Janka Alexyho fragmetarizácia žánrovej skutočnosti dospieva do krajnosti. V pasteloch Otec a syn (1930); Chlapi (1930); Dedinka (1931); Dievča s Heľpy (1931), Starosti (1932) dovádza žáner do polohy celkom odpútanej od banálnej reality, ku zvláštnej tvarovej kombinatorike, rytmizovaným zostavám pomerne obmedzeného repertoáru samoznakov „ľudového“. Logicky pribúda redukcia kolorizmu. Alexyho kompozícia vystačí so súzvukom niekoľkých akordov: „... v pastelovej technike dopracoval sa originálnych výsledkov Farebnú stupnicu obmedzil na štyri až šesť tónov. Spolupôsobením náznakovej kresby dotvára siluety. Na pozadí krajinárskeho motívu s trojicou rázovitých stavieb obmieňa motív ľudových postáv...“. Karol Vaculík pritom upozorňuje, že monochromatické kompozície Bazovského sú pravdepodobne najkrajnejším výronom študijnej cesty do Francúzska, Nemecka a Švajčiarska roku 1929. Aj on však jednoznačne potvrdzuje, že „takmer monochrómne, grisailleové ladenie farebnej škály, obmedzujúce jej rozsah na základný popolavý tón a iba doplňujúci účinok niektorej ďalšej farby, je Alexyho parížskym importom… Alexy obdivoval najmä ruských avantgardných umelcov a ich moderné, neilustratívne pochopenie folklóru“. (Karol Vaculík). Zdá sa teda, že Bazovský pociťoval vtedajšie experimenty za príliš krajnostné. Zrejme preto - oproti svojmu radikálnemu druhovi - vnáša do strohej architektúry žánrových figurálnych kompozícií zjemňujúci prvok epickosti, narácie. Na rozdiel od Alexyho totiž okrem konštruktivistov obdivoval v Paríži i Chagalla. Tento vplyv sa prejaví najmä v pomerne častom využívaní motivických odbočiek, marginálnych výjavov doplňujúcich, inak vysvetľujúcich, alebo znejasňujúcich hlavnú figurálnu sekvenciu v prvom pláne obrazu. Tým Bazovský implantuje do diela vyvažujúci prvok „reality“, narúša konštruktivistickú ortodoxiu, znásobuje dynamickú rytmizáciu, ktorá už nie je len tvarová, ale aj významová. Je celkom zvláštne, že oproti Bazovskému, Janka Alexyho - inak a inokedy bytostného maliarskeho rozprávača - fenomén narácie v obraze v tomto čase nejako zvlášť netrápil (pripadal mu príliš tradicionalistický?). To čo mu nedalo spávať bola vnútorná svojprávnosť obrazu, dokonalosť, precíznosť a vizuálna atraktivita jeho výstavby: „... kompozičné problémy Alexyho znepokojovali. V ich riešení videl najväčšie možnosti rozvinu svojho prejavu. Veľké plošné kompozície ho neuspojovali. Viedli k istej šablónovitosti a monotónnosti. Zaujali ho otázky kompozičného rytmu nadhodené v obrazoch z detvianskeho prostredia. Protiváhou statičnosti dekoratívnych kompozícií boli diela do krajnosti dynamizované... Používa v nich perspektívny záber z nadhľadu. Látku kompozične rytmizuje v smere uhlopriečok obrazu...“. Marian Veselý tu naráža najmä na vtedajšie Alexyho netradičné zátišia (Zátišie so džbánom a ovocím. 1932; Zátišie s krčahmi, 1932; Dievča s krčahom. 1932; Zátišie a džbán. 1932), ktoré vynikajú harmonickou súhrou veľkých farebných, nelomených plôch s tým, že sú v určitom protiklade k o čosi neskorším, maximálne dynamickým, „skladačkovým“ krajinám (Slovenská krajinka. 1929; Kostolík. 1929; Dievča s dedinou. 1932; Most. 1932).
Zoznam diel autora: