„Z poľa“ patrí do významného „obdobia syntézy“ tvorby Martina Benku tridsiatych rokov. Sprvoti - najmä v pastelových kresbách - veľký figuratívny detail v prvom pláne celkom prekrýva, významovo potiera pozadie, stáva len obrazovým a nie už symbolickým "fragmentom", časťou iba vzdialene upomínajúcou na kedysi určujúcu a nespochybniteľnú znakovú dispozíciu človeka a krajinného rámca jeho existencie (Fragment jari, 1931; Pastierik -- fragment, 1931; Fragment s konskou hlavou, 1931, ale aj olejomaľby -- Trhačky ľanu, 1931; Na trh -- S kohútom, 1932). Takto dosiahnutú obrazovú suverenitu novej maliarskej reči však Benka nakoniec v profilujúcich prácach obodobia syntézy využil v duchu starých, už poznaných symbolických ctižadostí. Stala sa mu prostriedkom priam nadľudskej monumentalizácie krojovanej figúry, jej kompozičnej adorácie v celkom ideálnom, nadčasovom svete akéhosi mýtického slovenského Parnasu (Na zákrute, 1931; Trávnice, 1931; S batohmi (Dve ženy s batohmi), 1931; Drevorubači pod Salatínom, 1931; Cestou na salaš, 1933; Matkina pieseň, 1933; Zo žatvy (Lôm), 1934; Dve ženy, 1933--1934; Na pole, 1934; Horské ženy liptovské, 1936; Zo žatvy (Sliače), 1937; Krajina z Terchovej, 1937). V tejto súvislosti si treba zvlášť ujasniť, z akých mimovýtvarných zdrojov vlastne Benka čerpal konkrétne obrazové prvky svojej slovenskej utópie: "Ak sa dívame na Benkovo maliarske dielo, zisťujeme, že preň bola rozhodujúcejším inšpiračným prameňom slovesná a hudobná podoba ľudovej obraznosti než, povedzme, u Ľuda Fullu, ktorý už vychádzal v podstatne väčšej miere z výtvarnej podoby ľudovej obraznosti... S istou dávkou zjednodušenia možno povedať, že z Benkovho spojiva s ľudovou tradíciou, najmä prostredníctvom folkloristických prejavov, nepriamo vyplýva metaforickosť a alegorickosť jeho výtvarného prejavu. Obsahy a formy umeleckej tvorivosti ľudu nespodobuje, ale prehodnocuje a typizuje do krajinársko-figurálnych obrazov, ktoré majú zmysel ako reálne symboly a alegórie vybraných myšlienok a pojmov." (Marian Váross). A práve táto stránka Benkovho umenia spôsobila, že našlo v našej medzivojnovej maľbe síce len jednostranné, tažko však spochybniteľné nadviazanie. Maliari prostredných kvalít, respektíve naše nacionalisticky orientované ľudovožánrové maliarstvo ako celok, malo totiž ambície celkom protikladné k modernistickým ašpiráciám Alexyho, Bazovského a neskôr i Fullu, Galandu, Mallého a niekoľkých ďalších. Chcelo a koniec-koncov vzhľadom na vlastné nečasové myšlienkové predpoklady i muselo, nanovo "prečítať", maliarsky reinterpretovať Benkov príklad v inej súvislosti: v úplnom obnažení jeho vyššie popísaného literárneho podtextu.
