„JEŽIŠ V GETSEMANSKEJ ZÁHRADE“ je vynikajúcim dielom „picassovskej“ periódy Vincenta Hložníka. Hložník sa vlastne na ceste vlastného umeleckého vývinu stretol s Picassom dvakrát. Kým prvý kontakt bol dôležitý skôr pre ikonografickú stránku formovania jeho obrazovej reči jeho raného maliarstva, povojnová inšpirácia znamená zásadný obrat. Všimnime si len, ako sa z picassovských cirkusových sujetov postupne vytráca pôvodné expresívne napätie osudového existenciálneho rozporu medzi citovým predvádzaním individuálneho osudu človeka a chladnou, nezúčastnenou chaotickosťou sveta, ktoré podmieňovalo metaforickosť raných Hložníkových diel. Teraz je dôležitejšia presnosť kompozície, bezpečná istota tvaru. To sa však dá tvrdiť i o ďalších sujetových oblastiach Hložníkovej maľby rokov 1946--1947. Pribúdajú predtým takmer nepoznané intímne motívy aktov a zátiší, krajina, civilistické mestské námety, ba aj ľudový žáner (Z cirkusu, 1946; Cirkusová skupina, 1946; Dvaja harlekými, 1946; Klaun s koníkom, 1946; Krasojazdkyňa, 1946; Žena s lampou, 1946; Sediaca, 1946--1947; Zátišie s lampou, 1946; Muž s koňom, 1947; Klaun, 1947; Krasojazdkyna, 1947; Pri bare, 1947; Trio, 1947; Zátišie s holubičkou, 1947; Zátišie s lampou, 1947; Zátišie s rybkou, 1947; Zátišie so zrkadlom, 1947). Hložníkov erbový motív násilia a utrpenia si však rovnako udržiava svoju dôležitosť -- v zápasoch človeka so zverom a najmä v skrytých poukazoch bilických tém (Ukrižovanie, 1946; Golgota I, II, 1946; Odpočinok na úteku, 1946; Pieta, 1946; Útek do Egypta I, II, 1946; Únos, 1947; Násilie, 1947). Vpád picassovského maliarskeho pôžitkárstva však neznamenal totálne zrieknutie sa metafyzických, duchovných ambícií odkazovať mimo diela. Hložníkove diela druhej polovice štyridsiatych rokov dostali len inú, realitu iba všeobecne pripomínajúcu povahu. Ak sa teda Hložník pohybuje medzi drsnou zmyselnosťou a náboženskou obraznosťou, pohanskou naivitou a vizionárskou vrúcnosťou, znamená to, že sa zmenilo síce len jedno, ale to najpodstatnejšie: prestal byť už definitívne viazaný predmetnosťou vonkajšieho sveta. To, čo bolo predtým bolestným, sebaráňajúcim "prekonávaním" reality, stalo sa tvorbou jej skutočne nadreálnej, metafyzickej podoby v univerzálnom humanistickom značení. Tým však Hložník aj postuloval tretiu názorovú platformu povojnových výtvarných snažení. Popri Mudrochovej senzuálnej inotajnosti a Matejkovej čírej artistnosti, uviedol do arzenálu riešení dobovej maľby dôraz na znakovú konštruktívnosť výsostne maliarskych prostriedkov, ktoré už len (alebo stále ešte) "zastupujú" skutočnosť na novej kvalitatívnej úrovni jej symbolickej expresie.