23. Apríl 2013, 19:00
Biografia: Narodil 22. 10. 1919 vo Svederníku pri Žiline. 1937-42 študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (prof. Kysela, Novák). 1943 sa usadil v Žiline, 1944 v rodnom Svederníku pri Žiline. 1945-49 bol členom pražského spolku Mánes. 1945 zakladajúci člen Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. 1948 študijná cesta do Talianska, získal cenu a čestné uznanie na medzinárodnej výstave vo Forte dei Armi. Od 1946 sa začal rovnocenne s maľbou venovať aj grafike. 1952-72 pedagogicky pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, 1958 profesor, 1960-64 rektor, zároveň vedúci oddelenia voľnej grafiky a ilustrácie. Samostatne vystavoval v Bratislave (1942, 1943, 1948, 1949, 1957, 1962), Žiline (1945), Budapešti (1957), Mexico City (1958), Kyjeve (1958), Varšave (1960), Káhire (1961), Západnom Berlíne (1965), Londýne (1965), Glasgowe (1965), Berlíne (1968), Prahe (1969). Najdôležitejšie výstavy súborného diela mal v Bratislave (1975, 1983, 1984, Slovenská národná galéria). 1958 sa zúčastnil na benátskom Bienále, kde dostal cenu Brightovej nadácie.
Literatúra: Matuštík, R.: Vincent Hložník. Maľba a grafika 1941-1961. Bratislava 1962; Peterajová, Ľ.: Vincent Hložník. Umenie proti fašizmu. Tvorba rokov 1939-1945. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1975; Abelovský, J., Trojanová, E.: Vincent Hložník. Súborné dielo. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria, Bratislava 1984.
Poradové číslo: | 39 |
Nevydražené | |
Vyvolávacia cena: | Neurčená |
Rok: 1944
Technika: Olejová tempera na kartóne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 52 x 87 cm
Značené: Značené vpravo hore „V. Hložník 44“
Popis:
Významná súkromná zbierka na Slovensku.
„MŔTVY KLAUN“ je galerijným dielom Vincenta Hložníka. Bol to zrejme Majerník, ktorý mladému Hložníkovi sprostredkoval príklad ranej tvorby Picassa (a tým aj sociálnu sentimentalitu Lautrecovu). Svet klaunov, pierotov, krasojazdkýň a cirkusového prostredia vôbec však vstupuje do obrazov Hložníka a jeho druhov aj ako novoaktualizovaná podoba starších vzorov, Roualta, ale aj Galandu, Tichého, či Čapka. Archetyp tragického klauna totiž plne vyhovoval najmä starším maliarom nadrealistických zborníkov svojou rozdvojenosťou, dvojznačnosťou alegórie ľudského "vzletu a pádu". V plnej miere totiž zodpovedal požiadavke simultánnosti reality a nadreality, poetickému iskreniu vzťahu všednej podoby človeka a priepastnosti jej duchovného rozmeru. Ale zároveň bol znamením doby. Pretože aj umelec si navlieka masku pierota, aby tak paradoxne ochránil zvyšky vlastnej ľudskej integrity a zároveň vypovedal metaforu protestu. Hložníkovi klauni, artisti, cirkusoví hudobníci sú iní. Sú zmietaní takou istou beznádejou a neistotou ako ich obecenstvo. Často sa len vynorujú z anonymného davu, aby sa tak znásobila ich nelyrická znaková povaha. Nepodobajú sa Majerníkovým, alebo Želibského melancholickým, zľahka ironickým, či sebaironickým alegóriám dvojtvárnosti ľudskej podstaty. Sú to akési "supermetafory" človeka, ktorý vytrhnutosťou z jemu vlastnej podoby i normality života, len podčiarkuje absurditu vlastného jestvovania i sveta vôbec (Pred chapitó, 1940; Harmonikár, 1940--1941; Šašo, 1940--1941; Harlekýn, 1941; Trio, 1941; Trio, 1939--1942; Clown, 1941; Komedianti, 1942; Po vystúpení, 1942). Keď teda Vincent Hložník prišiel roku 1942 po ukončení pražských štúdií na Slovensko, vniesol do názorov starších maliarov nadrealistických zborníkov nový, nečakane priebojný maliarsky názor. Priniesol do jeho ustálených názorových rozmerov atmosféru okupovanej Prahy, celkom nesúmerateľnú s propagandistickou frázou o "usmievavom Slovensku". Aj súdobá kritika rozpoznala, že s Hložníkom sa tvárnosť maliarstva bratislavskej avantgardy podstatne diferencuje. Jeho originalitu videla v tom, že oproti statickej a monofigurálnej kompozícii Mudrocha a Matejku uplatňuje horizontálne mnohofigurálne riešenie, ktoré preberá z príkladu pražských starších druhov, Majerníka, Hoffstädtera a Želibského. Neboli to však len výdobytky kompozičnej reči, ktoré zakladali maliarovo výnimočné postavenie v prvej polovici štyridsiatych rokov. Hložník sa nestal len akýmsi premostením vývinového trojuholníka Majerník -- Mudroch -- Matejka. Nesprostredkoval len poznanie majerníkovskej výrazovosti, ako protiváhy poetickosti Mudrocha. Jeho výklad generačných ikonografických schém má celkom iné zacielenie: nechce byť inotajný, ani symbolizujúci. Po prvý raz sa tu prejavuje pokus o znakovosť v rovine maliarskeho výrazu. Tým však Hložník polemizuje nielen s alegorickosťou Majerníka, ikonickou symbolikou Mudrocha, ale aj s do seba obráteným dôrazom na čistú výtvarnosť Petra Matejku. Súbežné úsilia Hložníka a Matejku v rokoch 1943--1946 mali len jedno spoločné: jednoznačný sklon ku konštruktívnosti a vybrúsenosti obrazovej kompozície. Problém možnosti súbežného vyjadrenia "metafyzického" a "konštruktívneho" vyriešil teda Hložník až po roku 1946.
Zoznam diel autora: