Súkromná zbierka na Slovensku. Dielo pôvodne pochádza zo zbierky Dr. Lea Ringwalda z Trenčína.
„PRI ZRÚCANINE HRADU“ je námetovo príznačným dielom Ladislava Mednyánszkeho. V zbierke Lea Ringwalda sa objavilo niekoľko pozoruhodných kompozícií s motívmi architektúr zrúcaných hradov. Ide väčšinou o rané práce, vznikajúce zrejme ako dôsledok častého kontaktu s ruinami beckovského hradu v rodnom mestečku. Odpovedať na otázku, prečo Mednyánszkeho, vyhľadávajúceho blízkosť katastrof, pohrôm, osobných tragédií; umelca pozorujúceho proces zániku a skazy, fascinovala ruinálnosť historických stavieb, nie je až také ťažké. Dôsledkom fascinácie je teda rad krásnych akvarelov, kresieb a malieb, ktoré zachytávajú polorozpadnuté, neomietnuté múry a torzálne budovy hradných komplexov. Na týchto dielach sa však neobjavuje hrad Beckov, rodové sídlo Mednyánszkeho predkov, ani hrad Matúša Čáka (Csák Máté) v Trenčíne, ale čistý doklad pominuteľnosti a v neposlednom rade vizuálne príťažlivý motív. Keď však pripustíme istú romantickosť spomínaných kompozícií, musíme skonštatovať, že išlo o akési „mladícke“ chápanie obsahu, ktorý sa v neskoršom období oprostil od tohto explicitného symbolu. Samotná pominuteľnosť, vnímanie pozemského života ako ťarchy a vízie večného, ľahšieho bytia nachádzali uplatnenie v jeho raných akvareloch zrúcanín a vrcholia v zrelších a temnejších dielach symbolizmu zobrazujúcich trpiacich, či prízrakmi skľučovaných ľudí. Otázka romantizmu v Mednyánszkeho tvorbe sa týka takmer výlučne jeho raných prác. Vtedy, ak aj zobrazil gotickú kaplnku či zrúcaninu hradu, vnímal zobrazený objekt len ako médium istej nálady a nie ako pamiatku v službách hesla „Ad memoriam gloriae antiquae“. Napriek tomu, že Mednyánszky nebol šľachticom, akým bol napríklad bojnický gróf Ján Pálffy, plynutie času a koniec istej epochy si uvedomovať musel. Mednyánszky v postave baróna Lipóta Czobora z románu Fuimus jeho priateľa Zsigmonda Justha priam symbolicky prehovára k svojmu druhovi Gáborovi Márfaymu (teda Justhovi) slovami „…sme starí, chlapče… poslední, poďme hore medzi ruiny, tam je naše miesto.“ Mednyánszkeho chápanie romantiky a minulosti úzko súvisí aj s prostredím, v ktorom sa pohyboval s prestávkami takmer nepretržite. Ide o Strážky, kaštieľ Mednyánszkých, ktorého genius loci vo veľkej miere závisí aj od stredovekých a renesančných pamiatok v jeho okolí. Na rozdiel od mnohých hornouhorských rodín, Mednyánszký necítili potrebu svoje sídlo zásadne modernizovať a meniť jeho vzhľad. Historizmus ho obišiel, veď napokon ani nebolo potrebné kaštieľ prestavovať, lebo svojimi renesančnými atikami a nárožnými vežami pôsobil skutočne „romanticky“. Mednyánszkeho v tomto kaštieli niekedy začiatkom 60-tych rokov 19. storočia navštívil slávny rakúsky krajinár Thomas Ender (1793 – 1875), putujúci v tom čase po Hornom Uhorsku, ktorého významné lokality zaznamenal na 220 akvareloch. Ender sa stal prvým učiteľom Ladislava Mednyánszkeho. Učil ho kresliť a po svojom odchode do Viedne posielal talentovanému barónovi sádrové odliatky atických sôch, ktoré Mednyánszky kreslil a kresby následne posielal svojmu majstrovi na korekcie. Napriek tomu, že kontakty medzi nimi sa nedajú hodnotiť ako veľmi úzke, vplyv umenia Thomasa Endera je na Mednyánszkeho akvareloch citeľný ešte aj začiatkom 70-tych rokov 19. storočia.
