23. Apríl 2013, 19:00
Biografia: Endre Nemes - Andrej Nemeš (pôvodným menom Nágel) sa narodil 10. 11. 1909 v Pécsvárade v Maďarsku, zomrel 22. 9. 1985 v Štokholme. 1911 sa s rodinou prisťahoval do Levoče, 1914 žil v Spišskej Novej Vsi, od 1924 v Maďarsku, 27 vo Viedni, potom opäť na Slovensku. 1928-30 pôsobil v Prahe ako novinový kresliar a karikaturista. 1930-35 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Nowak). 1931 premiérovo vystavoval s Prager Sezession. 1932-34 prispieval výtvarnými kritikami do pražského denníka Magyar Ujság. 1933 bol spoločne s Bauenfreundom na študijnom pobyte v Paríži. 1936 sa stal členom Umeleckej besedy v Prahe. V novembri 1938 emigroval do Fínska (1939-40 učiteľ na Slobodnej maliarskej škole v Helsinkách), odtiaľ bol 1940 vyhostený, odišiel do Švédska, azyl však dostal v Nórsku. V Oslo sa prihlásil ako dobrovoľník do nórskej armády. Po jej porážke ušiel do Loka Brunn vo Švédsku a napokon do Štokholmu. 1944-55 riaditeľ a učiteľ na Valands Konstskola pri múzeu v Göteborgu, od 1956 pôsobil v Štokholme. Samostatne vystavoval v Košiciach (1936 s Bauernfreundom), Prahe (1936 s Bauernfreundom, 1963 s Bauernfreundom) Ostrave (s Bauernfreundom). Súborné výstavy mal v Prahe (1966, 1971, 1982), Bratislave (1966, 1972), Ostrave (1971), Olomouci (1971). Od 1939 množstvo individuálnych výstav v západnej Európe a USA.
Literatúra: Oldenburg, A.: Nemes. Göteborg 1955; Starke, J.: Endre Nemes. Štokholm 1970; Milltroth, T.: Endre Nemes. Štokholm 1985; Mašín, J.: Endre Nemes. Praha 1987; Jančár, I.: Endre Nemes. Bratislava 2007.
Poradové číslo: | 59 |
Nevydražené | |
Vyvolávacia cena: | Neurčená |
Rok: 1932
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 86 x 54 cm
Značené: Značené vľavo dole "Endre Nemes"
Popis:
Súkromná zbierka na Slovensku. Na zadnej strane popiska švédsky, autorovou rukou. Dielo bolo získané na aukcii diel z pozostalosti Endre Nemesa v Stockholme (3. 10. 2012).
„CHLAPEC (AKT)“ je zberateľsky vzácnym príkladom východísk tvorby Endre Nemesa. Umeleckú dráhu začínal ako novinový kresliar a výtvarný kritik -- roku 1928 dokonca vydal vlastným nákladom v Liptovskom Mikuláši zbierku nepríliš kladne prijatých expresionistických básní, ktorých charakter "mnohé napovedá a zhoduje sa s prvými kresbami autora. Životné osudy mladého umelca mali však máločo spoločné s odťažitosťou nezáväznej obraznosti poézie. Pre židovský pôvod -- viac ako u ostatných -- ovládala Nemešovo umenie, predtuchou vojny ešte znásobená, existencialita nevyhnutnosti odchodu, dočasnosti vlastných úsilí: "Žili sme vo vedomí, že katastrofa je neodvratná. Napriek tomu sme pracovali tak usilovne, ako keď roľník pracuje na svojom poli s vedomím, že musí pôdu obrobiť, nech sa stane čo sa stane". Vedomie celkom konkrétnej individuálnej ohrozenosti bolo možno aj hlavným dôvodom, pre ktoré Nemeš prijímal Nowakovo umelecké pôžitkárstvo a nadčasový maliarsky "klasicizmus" s dávkou kritického odstupu. Síce bez výhrad uznával učiteľovu toleranciu, modernistickú minulosť, jeho pedagogickú koncepciu však nepovažoval za celkom úplnú: "Nowak bol vzorný pedagóg, bez obvyklého autoritatívneho profesorstva, s veľkou maliarskou kultúrou a s jedinečným citom pre formu. Jeho maliarska minulosť, ...jeho kontakt s nemeckými expresionistami zo združenia "Brücke", jeho priateľstvo zo slávnymi "Blaue Reiter", s maliarom Kleem a inými, mu dodalo všestranný prehľad v súdobých výtvarných smeroch. Zdržanlivo sa choval vlastne len k surrealizmu, ktorý považoval za oneskorený romantizmus". A práve jediný vtedy ešte skutočne živý -izmus, surrealistický "temný prápor podvedomia" bol uhrančivou smernicou Nemešových začiatkov. Na výročných výstavách školy odovzdával daň školskej výuke senzuálnymi zatišiami a krajinami. V skrytosti však kreslil, maľoval oveľa priebojnejšie akvarely a gvaše. Namiesto Nowakom ponúkaného, obrazového usústavňovania vizuálnych senzácií vonkajšej reality sa -- podľa doktríny freudizmu -- vnáral do vlastného vnútra. Skúšal všetky známe surrealistické metódy, zviditeľňoval výrony oslobodeného podvedomia. Kreslil automaticky, bez sujetového zámeru, inšpiroval sa umením primitívov a duševne chorých (akvarely a gvaše -- Tri ženy, 1934; Prechádzajúca sa, 1934; Bojová scéna, 1934; Maliar a model, 1934; Podľa schizofrénnych kresieb, 1934; Pomník básnika, 1935; Rozhovor, 1935; Pohreb, 1935; Šašo, 1935; Podľa Poussina, 1936). Viac než akadémia znamenalo pre rozvin jeho umenia priateľstvo, vášnivé diskusie s českými vrstovníkmi z pražskej Umeleckej besedy, budúcimi protagonistami "Skupiny 42" -- Františkom Hudečkom, Františkom Grossom a najmä ich "domácim" teoretikom Jindřichom Chalupeckým. To však prinieslo i včasný odklon jeho cesty od nadrealizmu ortodoxného razenia. Išlo o to, že Chalupecký a jeho druhovia mali zvláštny odstup od internacionálneho surrealizmu ako "pokusu o vytváření mezinárodní organizace kulturní", v rámci ktorého sa "mimofrancouzské expozitury nadrealistické... ochotně podrobují ideologickému dozoru skupiny mateřské". Chalupeckého kritika najvyšej autority -- André Bretona (odmietal najmä jeho zbožštenie psychoanalýzy, automatizmu a vôbec mechanickú aplikáciu freudizmu na metódu umeleckej tvorby), mierila preto priamo na priekopníkov českej surrealistickej scény, rovnako Nezvala ako Teigeho i ďalších: "Jsou nadšení pro všecko, pro co je Breton: tedy především pro Bretona. Jejich jedinou snahou je, aby se mu podobali; aby se stali nadrealisty... Ale v tom jejich nadšení, v té sebajistotě, v té disciplinovanosti, v tom bezvýhradném spolehnutí na nadrealistické teze vyjevuje se stav ducha opačný tomu, jejž jsem se pokusil definovat jako duch moderní." Chalupeckým postulovaný "moderní duch" bol teda výrazom snahy o opis momentálnej situácie indivídua v skutočnom živote, ktorého hodnoty sa v polovici tridsiatych rokov zdali spochybnené.
Zoznam diel autora: