03. December 2013, 18:00
Poradové číslo: | 157 |
Nevydražené | |
Vyvolávacia cena: | 3 800 € |
Rok: 1940
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 43,5 x 33 cm
Značené: Značené vpravo hore"Zmeták Ernő", vľavo hore "1940. V. 18."
Popis: „Portrét sedliaka“ je včasným, no umelecky vyhraneným dielom Ernesta Zmetáka. Podľa slov pamätníkov zásadne sa bránil každému umelecko-historickému ukotveniu jeho tvorby. Počas jeho života sa to podarilo asi iba Igorovi Gazdíkovi, ktorý však veľmi „lojálne“ vykresľuje jeho umenie, ako „rozkošatenú vetvu, ktorá vyrastá z kmeňa Bauerovho, Galandovho a Fullovho diela...“ Zmetáka tým jednoznačne oddelil od jeho súčasníkov, autorov tzv. generácií 1909 a 1919, ktoré v čase, keď razil cestu Aba Novákovského rukopisu, čerpali z picassovského kubizmu a parížskej školy. Slovenskí umelci však skôr vyhľadávali inšpirácie (aj keď importované zo sveta, napr. španielski autori) vo svojom okolí, a ak aj odišli, vrátili sa prakticky s tou istou výbavou, s ktorou odchádzali. Gazdík teda na výtvarnom podklade skonštatoval skutočnosť, že Zmeták bol odchovancom budapeštianskej vysokej školy výtvarnej a nie pražskej ako členovia spomínaných generácií. Zmeták sa svojim „nedobrovoľným“ rozhodnutím študovať v Maďarsku stal stelesnením akejsi „veľkej uhorskej“ výtvarnej moderny. Jej idea nikdy nezamestnávala žiadneho kunsthistorika a na rozdiel od politickej iredenty ani len neexistovala, no pohľad na vývoj slovenského maliarstva prvej polovice 20. storočia túto otázku môže otvárať. Je to tak trochu fantazírovanie o tom, že, čo by bolo keby...?, ale som presvedčený, že krátke zamyslenie, môže predstavovať istý spôsob pochopenia Zmetákovho postavenia v našom umení i v umení strednej Európy, ktorá sa v umeleckom videní zjednotila naposledy okolo roku 1900, a odvtedy opäť až dnes. Slovenská identita bola vytváraná nielen geograficky, ale aj obsahovo medzi Českom a Maďarskom. Prvá generácia našich modernistov začínala študovať a tvoriť aj v maďarskom prostredí (myslíme tu na Galandu, Bazovského, Alexyho...), prijímajúc umenie svojich učiteľov a konškolákov za svoje. K obratu u nich dochádza po roku 1918 a orientácia na slovenskosť a jej motívy sa stanú programom slovenského moderného umenia. Obrat nastáva aj u Benku, ktorého výtvarné začiatky sú zviazané s Českom a vo veľkej miere nasledovali „internacionálny“ charakter umenia z prelomu storočí. To, čo je však dnes deklarované ako český kubizmus či maďarský fauvizmus vznikalo podstatne skôr, ešte predtým, ako sa monarchia rozpadla, preto je v tomto kontexte dôležité aspoň načrtnúť otázku dominantného štýlu, ktorý by pohltil iné, menej „priebojné“ tendencie v prípade, že by Rakúsko-Uhorsko bolo zachované. Nie je bez zaujímavosti, že v takomto pohľade Česko pôsobí ako ostrov, aj z toho dôvodu, že secesno-symbolistická vzájomnosť medzi Viedňou a Budapešťou sa zrejme aj pre veľkú vzdialenosť, s Prahou nemohla vytvoriť. Slováci hľadajúci oporu u svojho „bratského“ národa si však okrem literatúry veľa z nového umenia neosvojili, ako keby jediným živým spojníkom medzi nimi a Čechmi bol len obojstranne zrozumiteľný jazyk. Nech to znie akokoľvek zvláštne kultúrna, blízkosť Maďarska a vzdialenejšej Európy (Nemecko, Francúzsko, Taliansko) boli pre našic umelcov, aspoň v počiatkoch, prijateľnejšie a určujúcejšie ako pražské príklady. Zmetákova cesta do Prahy bola kvôli miestu jeho narodenia prekazená Mníchovskou dohodou o pripojení južného Slovenska k Maďarskému kráľovstvu. V čase, kedy jeho súčasníci odchádzajú do Prahy, on cestuje do Budapešti, neschválne nadväzujúc, v kultúrnom význame, na svoje dovtedajšie Harmosovské vzdelanie. Stáva sa žiakom popredných maďarských modernoistov a v plnej miere akceptuje aj ich výtvarný názor. Nenastáva u neho „obrat“ a nepodlieha ani v Bratislave uprednostňovaným smerom (predovšetkým Aba Novákov). Po návrate na Slovensko zostáva samostatným a pracuje s tým, čo sa naučil na vysokej škole. Zmetáková „zemitosť“ a robustnosť si zrejme lepšie školenie ani nemohla predstaviť. Silný tvar a monumentálna štylizácia mu boli vlastné počas celého života, raz sa prejavovali výraznejšie, inokedy zasa ich potláčala snaha o vyťaženie esenciality v podobe zjednodušených riešení. To, či práve jeho a jeho prípad môžeme považovať za ukážku onej pomyselnej „uhorskej“ moderny, zostane len v hypotetickej ak nie fantasknej rovine. Zrejme nie ako skúška správnosti tohto tvrdenia, ale ako náhodný príklad, je potrebné spomenúť jeho spolužiaka, bratislavského rodáka Oszkára Fikára (1919-?), ktorého tvorba, aspoň do v roku 1948, kedy emigroval do USA, predstavovala obdobný problém.
Zoznam diel autora: