28. November 2023, 19:00
Poradové číslo: | 70 |
Odhadovaná cena: | 70 000 - 80 000 € |
Konečná cena: | 65 000 € |
Rok: 1953 – 1955
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 82 x 100 cm
Značené: Značené vpravo dole „M. A. B.“. Dielo bolo odborne ošetrené Mgr. art. Ludmilou Zozuľákovou (dokumentácia priložená).
Popis: „Obraz mi je vystihnutím pravdy. Všetko, čo tu vidíte, to je do farieb a tvarov prenesená slovenská skutočnosť. Pot sedliackej roboty, neutešenosť neprebudených duší, jesenné nálady našich vrchov a smútky našich osudov… Hľadám vo svojich obrazoch dušu motívu, jeho interiér, nie povrch.“ M. A. B.
„Len najväčšia láska k umeniu ma drží ešte na tomto svete – pre ľudí by som sa už dávno bol zmárnil.“ M. A. B., 1957
„Ale nech mi je dobrotivý pánboh na pomoci – lebo ja nerobím soc. realizmus!!“ M. A. B., 1950
Miloš Alexander Bazovský patrí k najvýznamnejším a nepochybne najosobitejším predstaviteľom nášho (moderného) umenia. Jeho tvorba sa stala východiskom či nepriamou inšpiráciou pre mnohých jeho umeleckých obdivovateľov, pričom úprimná náklonnosť a uznanie pretrváva naprieč generáciami dodnes. Dôvodom je nielen umelcovo výnimočné vnímanie slovenskej krajiny, ale aj jeho nezlomný charakter a presvedčenie nepoddať sa diktátu o tom, ako (soc-realisticky) maľovať. Je to najmä jeho autentickosť – vychádzajúca zo zaujatia ľudovým umením, prostredím dediny a prírody, vo všeobecnosti Slovenska a jeho kultúry – ale aj nepoddajnosť, s ktorou vzdoroval náročným spoločenským, politickým, ako aj kultúrnym okolnostiam. Galerijné veľkoformátové dielo Podvečer (1953 – 1955) vzniklo v 50. rokoch minulého storočia. Dominuje mu rudimentárne vystavaná kompozícia a špecifické, „lokálne“ využitie farieb (žltá, hnedá a zelená). Bazovský ukazuje Slovensko vo svojej podstate – nekĺže po povrchu, neukazuje folklór formalisticky - vyprázdnene, ale hlboký a oddaný obdiv k životu svojich predkov. Nič neprikrášľuje – nebojí sa odpozorované a precítené preniesť priamo na plátno. Opakovane sa vracia k základným motívom prírody (hory, doliny) a dedinského prostredia (siluety kostolíkov, zvoníc, usadlostí, ale aj ľudských postáv či náhodne prelietajúcich vtákov), fascinuje ho rytmus krajiny, jej horizont, na pozadí ktorého predvádza presne odpozorované objemy usadlostí. To všetko maľuje s oddanosťou, napriek náročnej a ťaživej osobnej situácii, takmer na pokraji existenčného kolapsu. Nepochopený, verejne odmietaný a kritizovaný, pokračuje Bazovský v 50. rokoch neochvejne vo svojej maliarskej snahe. Aj keď je všeobecne vnímaný ako „problémový“ – „ťažko sa vyrovnáva s úlohami výtvarného umenia v socialistickej spoločnosti“ (Váross) – zo svojich pozícií neustupuje. Naopak, záverečné obdobie Bazovského tvorby v ničom nezaostáva za jeho vrcholom 30. rokov. Vaculík hovorí o „obrode výtvarnosti“, Abelovský dodáva, že práve v tomto období sa „umelcova tvorba vyhranila do najsugestívnejších podôb“. Slovami Jána Švantnera: „Umelec... tlačený dusnotou zloby uzatvorí sa pred svetom a vykvitne dovnútra.“ Porovnateľná (a podobná) kompozícia Samota (Vtáci odlietajú) z roku 1957, autorovo posledné maliarske dielo (dnes v majetku Slovenskej národnej galérie), je v skutočnosti meditáciou o osobnej životnej dráme a ťažkou rozlúčkou (nielen s vlastným ateliérom). Obe maľby len nepriamo naznačujú v niečom melancholickú náladu prostredníctvom zvláštneho vrstvenia tvarov s jediným – okrem letiacich vtákov – detailom - rebríkom. Ten v symbolickej rovine predstavuje spojenie s vyššími sférami – v prenesenom zmysle slova cestu do neba. Aj keď tá je v niečom – v našom pozemskom ponímaní – definitívna, motív odlietajúcich vtákov naznačuje opak. Vtáky sa totiž po zime zatiaľ vždy vrátili späť. A to je odkaz Bazovského obrazu – viera v ďalšie (a správne) plynutie sveta a času... Aj bez nás samých... Nadčasové posolstvo o zmysle a význame života smerujúce priamo k podstate, nielen tej tvarovej. (NG)
Päťdesiate roky 20. storočia v živote Miloša Alexandra Bazovského
Slovenská národná galéria kúpila prvé dielo od umelca (kompozície Lazník/Detva z roku 1927) až v roku 1950. Už nasledujúci rok maliar dostáva výpoveď z ateliéru v Martine a navyše mu zabavujú 78 obrazov pre nedoplatok na dani – zámerom je diela predať na daňovej dražbe. V rokoch 1952 – 1953 sa na pozvanie Ernesta Zmetáka utiahne na Oravu. Zmysel vlastnej existencie nachádza iba v práci. V tomto období sa paradoxne jeho farebná paleta výrazne rozžiarila, začína experimentovať. Ako podkladovú plochu využíva staršie pomaľované plátna a lepenky, na ktorých vytvára bohatý svet štruktúr, čím sa mu otvára cesta k imaginácii a symbolu. V roku 1954 pripravuje samostatnú výstavu v Martine a Bratislave, ťažko sa však vyrovnáva s úlohami socialistického realizmu. Pokračuje vo svojich tvorivých experimentoch s farbou. Farebnú hmotu vrství a podsypáva pieskom. V rokoch 1956 – 1957 pracuje už len sporadicky. Farba získava v jeho tvorbe dominantnú emotívnu a metaforickú podobu. Zostáva preňho tým najspoľahlivejším tlmočníkom vlastných pocitov. Sám o tom píše: „Trpím na delirium colorans...“ V roku 1958 presadí Karol Vaculík na 29. bienále v Benátkach (spolu s V. Hložníkom, J. Kostkom a E. Zmetákom) jedenásť umelcových obrazov. V tom istom roku sa maliar predstaví na bienále v São Paulo a na Výstave československého výtvarného umenia v Helsinkách (spolu s M. Benkom, Ľ. Fullom a E. Nevanom). V roku 1960, pri príležitosti Bazovského životného jubilea, pripravila SNG výstavu Miloš Alexander Bazovský – Životné dielo.
Zoznam diel autora: