Z cyklu Monológy

Rok: okolo 1980 – 1985

Proveniencia: zbierka zubného chirurga doc. MUDr. Jozefa Mračnu, CSc.

Technika: Keramická maska, kov, drevený podstavec

Typ diela: Výtvarné umenie

Rozmery: výška 49 cm

Značené: Neznačené

Popis:

„Ak som povedal pravdu o sebe, patrím v prvom rade sebe. Je šťastím nájsť si tú svoju parketu, nájsť ju bez potlesku a víťazoslávnych brán.“

„Existenčná nutnosť i geografické špecifiká našej lokality podmieňovali (i determinovali) formu žitia i spolužitia... Vždy som si uvedomoval a zdôrazňoval, ako BYŤ, a nie lamentovať, ako SA NEDÁ! I z toho hľadiska náš dvor, naša záhrada slúžili filozofii BYTIA A PREŽITIA! Nechcem tým vylúčiť to, že okrem na jeseň vypúšťaného šarkana sa nad nimi nevznášala i štipka nadčasovej úvahy o zmysle práce, nevyhnutnosti biedy či príbuzenstva pokory... A napriek tomu, že som mal možnosť nakúkať aj do iných sociálnych štruktúr, pokora, v akej tento zápas o prežitie prebiehal, viera v Boha i v skromnosť vytyčovaných horizontov ma utvrdzujú v správnom odhadnutí plebejských limitov a v akceptovaní osudovosti...“

J. Meliš

Predkladaná kolekcia prác Juraja Meliša je zaujímavá nielen pre svoj obsah (tri dnes už raritné sochy umelca), ale aj v kontexte motivácií domáceho zberateľstva. Súbor diel z majetku Dr. Mračnu a jeho manželky Márie, našej legendárnej olympioničky, podnietili najmä priateľské vzťahy s autorom. Ich spúšťačom bolo stretávanie sa pri spoločných športových aktivitách, z ktorého sa rokmi vyvinulo dlhoročné priateľstvo. Jeho hmatateľným výsledkom sa stala veľmi zreteľná prítomnosť diel nášho kľúčového sochára v živote tejto významnej dvojice. Okrem predkladaných diel to bol aj rozsiahly súbor grafík, ktorý život manželov Mračnovcov sprevádzal niekoľko desaťročí. V roku 1982 odlial sochár Juraj Gavula Jurajovi Melišovi dve alternatívy posmrtnej masky – jednu s vážnym výrazom tváre, druhú s úsmevom – akési hmotné dopovedanie konštatovania umelca, že je pre spoločnosť mŕtvy. Bol to začiatok rozsiahleho cyklu Monológy, ktorý Meliš rozvíjal až do roku 1989. Samotný názov prirodzene odkazuje na nemožnosť komunikácie, na odsúdenie viesť (pre život takú potrebnú) rozpravu len so samým sebou. Hovorí o období útlaku, o živote v totalitnom režime, ktorý slobodu slova potláčal na viacerých úrovniach. Práve v poslednom desaťročí, ktoré predchádzalo jeho pádu, sa prehlbovali medziľudské vzťahy na úrovni priateľstiev ako protiváha života v spoločnosti postavenej na klamstve. Prirodzená potreba komunikovať, možnosť rozprávať sa slobodne a bez strachu bola živená výhradne pri rozvíjaní osobných vzťahov – na úrovni tých pracovných či spoločenských to jednoducho nebolo možné. Meliš v predmetnom cykle tematizuje život v klamstve, relativizuje „tragiku bytia“, hľadá možnosti vyjadrenia – je adresný a pritom nie prvoplánovo angažovaný. Inteligentne a v náznakoch pomenúva pocity zo situácie, v ktorej sa naša spoločnosť ocitla. Napriek ťaživej atmosfére v nej nachádza momenty hodné pousmiatia. Pracuje s humorom a nadsádzkou, trefne, dokonca sebaironizujúco, nikdy však neprechádza do skepsy. V roku 1986 dostal Juraj Meliš možnosť prezentovať cyklus Monológy v obvodnom kultúrnom stredisku Rozkvet (kurátor Aurel Hrabušický) a o rok neskôr dokonca na pôde Galérie mesta Bratislavy v rámci výstavy Forárium (kurátor Ivan Jančár). Umelec sa tak v oficiálnej štátnej galérii prezentoval po viac než pätnástich rokoch...NG

Jozef Mračna (1942-2023) Uznávaný stomatológ, ktorý na bratislavských Pasienkoch takmer štvrťstoročie pôsobil aj ako lekár futbalistov Interu. Na gymnáziu sa začal venovať atletike, počas pôsobenia na Lekárskej fakulte UK v Bratislave trénoval v prevažne výškarskej skupine kouča Slávie SVŠT Jaromíra Šimoneka. Tu sa stretol so svojou budúcou manželkou Máriou Mračnovou (za slobodna Faithová, pozn.), našou legendárnou atlétkou, ktorá na olympiáde v Mexiku v roku 1968 v skoku do výšky obsadila šieste a o osem rokov neskôr v Montreale štvrté miesto. Ako najvýraznejšia osobnosť v histórii tejto disciplíny na Slovensku bola Mária Mračnová v roku 2022 počas vyhlasovania ankety Športovec roka ocenená titulom Športová legenda (celé desaťročia držala výkonom 192 cm slovenský rekord).„„Keď prišiel pán docent Mračna k nám z ateliéru, otec s radosťou v hlase kričal … Džuzepkoooo, vitaj… Úžasný pán doktor, priateľ, spolupútnik, ktorý nám vždy pomohol pri každom zdravotnom neduhu. Vždy sme sa tešili, keď k Melišovcom prišli Jožko, Babulka (pani Mračnová), bolo to celoživotné úprimné priateľstvo. Zuzka, dcéra, bola odmalička profi basketbalistka, ja tenistka, čiže stále bola téma na debatu. Keď rozbolel zub, volalo sa Jožkovi, ktorý bol absolútna špička v obore... Keď bolo treba, prišiel za Ďurim aj v noci. Keď otec dostal zápas pankreasu a bol medzi životom a smrťou, Jožko zariadil operáciu a liečbu, a ďuri to prežil, vďačíme mi za veľa. Bolo to úprimné celoživotné priateľstvo.“

Jana Melišová, dcéra umelca

Zoznam diel autora:

Spev samohlások II.(z cyklu L & DŽ)Spev samohlások II.(z cyklu L & DŽ)L & DŽ (Prakery)IDEADvojhlas, z cyklu IDEAAlbum 76IdeaDavŽivý terčRodinaIdeaPredkoviaZ cyklu MonológyIdea – L., z cyklu MonológyLežiaca ženaMemory motto