"aj keď to nie je ľútosť, skôr len súrodenecká zdieľnosť, čo cíti človek pri pohľade na tých chudobných diablov, tých úbohých, stratených ľudí, ktorí sú od narodenia odsúdení na biedu, zločinnosť a nemravnosť a ktorí tento svoj osud znášajú tak prirodzene, že sa človek pri pohľade na tú prostú jednoduchosť, ktorou stelesňujú Zlo, nedobrovoľne rozcíti..."
Adrien Remacle, Paríž 1897
Dielo Ladislava Mednyánszkeho je jedinečné aj v medzinárodnom meradle, dokonca v širšom ako sú hranice niekdajšieho Rakúsko-Uhorska. Umelcov šľachtický pôvod je odpoveďou na mnohé otázky, no predovšetkým na tú, ktorá rieši, ako je možné, že súčasťou jeho diela sú aj obrazy, ktoré nevznikli pre trh či výstavu. Sem patrí aj množstvo olejov či kresieb zachytávajúcich „nikoho“. A práve tí z kategórie „nikto“ sú častokrát nositeľmi asi najdôležitejšej veličiny v jeho umení a myslení – sily. Sila má v Mednyánszkeho denníkoch podobu gréckej delty a v dielach mužskú/chlapčenskú tvár (postavu). Maliarova tulácka povaha, úprimný záujem o nižšie spoločenské vrstvy a túžba po kontakte s pochmúrnymi alebo výrazne duchovnými udalosťami majú za následok existenciu množstva podobizní (presnejšie podôb) paholkov, Cigánov, kočišov, beťárov či vojakov. Ale akých? I keď je pravda, že najznámejšie a najčastejšie reprodukované sú práce so značne démonickým charakterom, v ktorých sa zračia tie najnižšie pudy či ľudské zlo, maliarovi nemožno uprieť záujem o tých, ktorých výraz tváre prezrádza inú než len démonickú povahu (hlúpi, jednoduchí a pod.). Míľnikom v Mednyánszkeho živote je smrť otca a následná výstava v Paríži. Symbolistické obdobie, ktoré nasledovalo, v plnej miere čerpalo z jeho slovenských skúseností a repertoáru tvoreného podobami mládencov z okolia Popradu či Trenčína. Po Mednyánszkeho výstave v metropole Francúzska v roku 1897 umelecký kritik Adrien Remacle uverejnil mimoriadne výstižnú kritiku, ktorej najsilnejšia pasáž znie: „Aj keď to nie je ľútosť, skôr len súrodenecká zdieľnosť, čo cíti človek pri pohľade na tých chudobných diablov, tých úbohých, stratených ľudí, ktorí sú od narodenia odsúdení na biedu, zločinnosť a nemravnosť a ktorí tento svoj osud znášajú tak prirodzene, že sa človek pri pohľade na tú prostú jednoduchosť, ktorou stelesňujú Zlo, nedobrovoľne rozcíti...“ Mednyánszky pri maľovaní vychádzal z konkrétnych ľudí, ale to, čo sa snažil zachytiť, bolo univerzálne. Na predkladanom diele je v pravom rohu venovanie, z ktorého je čitateľné len „... priateľsky Mednyászky“. Na základe iných diel predpokladáme, že obraz autor venoval samotnému zobrazenému. Jeho črty, markantná tvár, prižmúrené oči, nedôverčivý pohľad či vzdorná (alebo skôr obranná) póza sú znakmi, ktoré u Mednyánszkeho predstavovali silu. Ako homosexuála, ktorý neskrýval svoju orientáciu, ho prirodzene zaujímali chlapi. Nešlo však o nič vulgárne či fyzické, práve naopak, umelec celý svoj život podriadil duchovnu a chápaniu sveta cez prizmu nefyzického, pretože telesnosť ho od detstva obmedzovala. (JB)
