PORTRÉT MIKULÁŠA HUBU

Rok: 1940

Technika: Olej na plátne

Typ diela: Výtvarné umenie

Rozmery: 58 x 56,5 cm

Značené: Značené vľavo dole „Lea Mrázová“

Popis:

„Nič nevadilo Lei Mrázovej, že žije na vidieku, doliehajúcom na umelca ťarchou olova. Nesrazila ju letargia. Tvorila usilovne, oddane a dnes sa predstavuje celou sbierkou obrazov. Bratislavská verejnosť, pred ktorú teraz prvý raz vystúpila, s porozumením privítala jej žatvu, vzácnu a sympatickú.“
Janko Alexy, 1938

Titulné dielo našej zimnej aukcie – Portrét Mikuláša Hubu – vzniklo v roku 1940, tesne po tom, ako sa Lea Mrázová popri úspešnej literárnej kariére (preklady z francúzštiny a poľštiny, niekoľkoročná edičná činnosť v časopise Živena, ako aj spolupráca so Slovenskými pohľadmi, Národnými novinami a s časopisom Elán) rozhodla vstúpiť do výtvarného života. Obdobie jej prechodu od publicistickej a edičnej činnosti je datované prelomom rokov 1937 a 1938. Vtedy sa uskutočnila aj jej prvá samostatná výstava v Bratislavskom umeleckom kabinete (BUK), ktorá bola domácou scénou i kritikou prijatá nesporne kladne – mladá umelkyňa bola prakticky okamžite vnímaná ako pozoruhodný zjav slovenského maliarstva. V dobovej kritike sa dočítame: „Lea Mrázová hľadí na svet cez opalizujúce sklo prizmy, ktorá jej rozkladá farebné škvrny na živé primárne a sekundárne farby. Pod jej štetcom rozplývajú a plochy v mozaikovité škvrny a takto vznikajú vidiny, zasadené do ohnivých červených a žltých, alebo zelených akordov... Lea Mrázová rozhodne prekvapila. Tešíme sa, že poznávame tu postavy nášho verejného života, preexponované vo farebné vidiny. Je tu dobre zachytený charakter tvárí a je tu rozhodne mnoho sily a odvahy. Kto by bol dospel k týmto výsledkom na vidieku, postrádajúcom výtvarného vzrušenia? Lea Mrázová k nim dospela. Ovšem nemožno vedieť, kam by bola došla v priaznivejšom ovzduší, vo veľkom víre veľkých umeleckých udalostí. Takto bolo jej treba zápasiť s hľadaním správnej orientácie.“ Vzdelaná a všestranne nadaná intelektuálka Lea Mrázová mala vtedy tesne po tridsiatke a jej vstup na výtvarnú scénu bol doslova impozantný – rešpekt jej obratom vyjadrili viacerí kľúčoví maliari vrátane Janka Alexyho či Zola Palugyaya, a to nielen pre kvalitu jej tvorby, ale aj osobné a hodnotové nastavenie. Je preto trocha zarážajúce, že za života mala len minimum samostatných výstav (1938, 1947, 1961, 1977 a 1978) a aj to ani nie na tých zásadných adresách. V domácej histórii nemáme príliš veľa príkladov umelkýň, ktoré by zanechali takú výraznú autorskú stopu, navyše v rôznych oblastiach kultúrneho života. Prekvapivo, jej tvorba nie je do dnešných dní náležite monograficky spracovaná a jej meno zďaleka nie je také známe ako mená jej porovnateľných mužských náprotivkov... Mrázová začala najskôr (v dvadsiatych rokoch minulého storočia) študovať slovenskú a francúzsku literatúru v Prahe a Bratislave. Zároveň sa však venovala aj štúdiu výtvarného umenia. Popri skúsenosti zo samostatnej kresliarskej činnosti pre rôzne kultúrne časopisy prešla školením na súkromných maliarskych školách (v Prahe u profesora R. Vejrycha, v Bratislave u G. Mallého, priekopníka impresionistických tendencií nášho maliarstva). V druhej polovici tridsiatych rokov sa výtvarne vzdelávala na pražskej Ukrajinskej akadémii výtvarného umenia, príležitostne navštevovala popredné európske galérie, kde študovala ich exponáty. Ešte v roku 1947, takmer desať rokov po prvej samostatnej výstave, odchádza do Paríža na Académie des Beaux Arts, kde sa venuje štúdiu monumentálnej techniky nástenného gobelínu a ako jedna z prvých na Slovensku technike art protis, ku ktorej sa vrátila až o celé dve desaťročia neskôr. Tvorba Ley Mrázovej mimoriadne úzko súvisí s kultúrnym prostredím. Do divadelného, literárneho a hudobného sveta sa zapojila ešte v Martine ako redaktorka časopisu Živena. Prostredníctvom svojho manžela Andreja Mráza (1904 – 1964), významného literárneho historika a kritika, sa bližšie zoznámila s významnými postavami z umeleckých kruhov aj v Bratislave, kam sa dvojica presťahovala koncom tridsiatych rokov. V hlavnom meste začína inklinovať k divadlu, ktoré sa stalo trvalým zdrojom jej inšpirácie. Zoznamuje sa s hlavnými predstaviteľmi vtedajšej divadelnej scény, portrétuje množstvo hercov a herečiek. Ako sama povedala: „Divadelné umenie náruživo milujem. Je mocné, mnohotvárne, pôsobivé a má v sebe množstvo výtvarných podnetov.“ Na rozhraní tridsiatych a štyridsiatych rokov vznikajú jej prvé kresby a maľby z divadelných premiér – dokladajú Mrázovej priame poznanie pracovného prostredia hercov i samotného divadla. Popri podobizni Mikuláša Hubu (1919 – 1986) v roku 1940 vytvára portréty Jána Jamnického, Paľa Bielika a manželov Schützovcov. Práve v tomto roku Mrázová v krátkej recenzii divadelnej hry Victora Huga Hernani, uverejnenej v časopise Elán, napísala: „Složitú úlohu Hernaniho podal mladý nadaný herec Mikuláš Huba. Skôr romantickej predstave mladosti ako odbojníckej predstave romantického hrdinstva chcel zodpovedať jeho fyzický typ a vari i zameranie réžie. Na kolísavej škále týchto dvoch faktov Hugovej postavy Hubov výkon síce vyhľadával si vyjadrenie, ale víťaznú a ucelenejšiu líniu romantickej jednoty týchto faktov nenašiel.“ Môžeme sa domnievať, že nami predkladaný portrét zachytáva 21-ročného Mikuláša Hubu práve v tomto predstavení. Divadlo sa stalo pre maliarku prirodzene nekonečným zdrojom asociačných reťazcov. Aj preto Mrázová neostáva pri čisto realistickom zobrazení, ale pridáva k svojim podobizniam akýsi poetický či metaforický akcent. Štylizovaný portrét Mikuláša Hubu pôsobí čiastočne dekoratívne, určite nie je priamym prepisom optickej skutočnosti, cítiť v ňom bezpochyby isté citové stotožnenie či „očarenie človekom“ (Orišková). V rovine obsahovo-významovej sa Mrázová vo svojich dielach pokúšala o syntézu portrétu a literárneho (divadelného) prvku – aj preto jej zobrazenie prezentuje nielen konkrétnu individuálnu osobnosť, ale nepriamo aj literárne dielo či myšlienky ním tlmočené. Neinteresuje u však Mikuláš Huba v kostýme. Naopak, pokúša sa o vystihnutie jeho prístupu k role i celkovej atmosféry divadelného predstavenia. Samotný portrét má nespochybniteľnú psychologickú hĺbku – pomáha tomu sústredené hľadanie a správne vystihnutie typického gesta či postoja modelu. Otázkou ostáva, či v kompozícii obdivovať fyzickú podobu Mikuláša Hubu, alebo skôr precítiť dramatickosť výjavu, ku ktorej napomáhajú kostýmové detaily. Alexander Noskovič v tomto kontexte pripomína: „... zaujímavý je spôsob jej výtvarného zmocňovania sa, ktoré priam rukolapne prezrádza vyvinutý zmysel pre kontrapunkt, pre nastoľovanie a zároveň riešenie protikladov v ich najzákladnejších polohách napätia a konfliktu. Pravdu povediac, v nejednom hereckom či speváckom portréte je často viac dramatična a dynamiky ako v podaktorom scénografickom diele....“ Z formálneho hľadiska sa v štyridsiatych rokoch do centra Mrázovej programu dostáva farba – v našom konkrétnom prípade priam goyovský kontrast čiernej, resp. hnedej, a červenej. Autorka pracuje so špachtľou, čo jej umožňuje výrazné, pastózne nanášanie plôch. Aj Mikuláš Huba, okolo 1940. Archív M. Hubu vďaka tomu sa jej farebná škvrna v obraze stáva doslova formotvornou, budujúcou tvar i priestor. Ako poznamenáva Marian Váross: „Farba ako zmyslová kvalita, i farba ako hmota. Mrázová ju nanášala na svoje obrazy často špachtľou v hojnosti, ktorá akoby mala ukojiť jej túžbu po zmyslovom vyžití sa. V tomto období sa kresbový prvok kompozícií dostal viditeľne do úzadia, utláčaný, ba i deformovaný rozpínavosťou farebnej matérie.“ Tieto všetky nespochybniteľné kvality sa stretávajú v galerijnom Portréte Mikuláša Hubu. Nestáva sa často, že máme možnosť na verejnom trhu ponúkať obraz takéhoto historického, kultúrneho a umeleckého významu. Okrem rodiny Hubovcov by sa oň – za štandardných okolností – mali pobiť naše erbové inštitúcie: Slovenská národná galéria, Slovenské národné múzeum či Slovenské národné divadlo. Po portrétoch manželov Poničanovcov a Portréte sediacej dámy (dnes SNG) tak predkladáme ďalšie dielo, ktoré potvrdzuje zabudnuté, a najmä nedocenené kvality tejto špičkovej maliarky. Popri zachytení mnohých vynikajúcich umelcov – literátov a hercov – vstúpila Lea Mrázová do povedomia verejnosti koncom tridsiatych rokov aj vďaka výrazným portrétom „úspešných moderných žien“, ktoré sa stávajú ďalším predmetom jej záujmu. Tento cieľ – obraz slobodnej a sebavedomej ženy – dokladá najlepšie jej fascinujúci autoportrét Vlastná podobizeň (1937), dnes v majetku Slovenskej národnej galérie. Napriek jej dlhoročnému opomínaniu v našich dejinách umenia je jej maľba pre nás tou najlepšou pripomienkou, najzreteľnejším odkazom. Mrázová sa spodobila ako odvážna, rozhodná a sebaistá žena a tak by sme si ju aj mali pamätať... (NG)
„S portrétmi u mňa nie je vec taká prostá. Viem sa
odhodlať portrétovať len takých ľudí, ktorých alebo
mám rada, alebo ktorých si ctím, alebo napokon,
ktorí sa mi veľmi páčia pre svoju malebnosť.“
Lea Mrázová

Zoznam diel autora:

Kytica cyklámenovKyticaKytica II.Kytica I.Portrét pani PoničanovejPortrét básnika PoničanaKyticaKytica cyklámenovPortrét Margity ČesányovejKyticaKytica vo vázeKyticaVeľká kyticaJánošík (Jánošíková družina)KyticaKytica v poháriPoprsie ženy - štúdiaZimaPortrét sediacej dámyPortrét ženy v zelenej blúzkeKyticaKytica vo vázeMalá kyticaPortrét mladej ženyVeľká kyticaŽena v modrých šatáchKyticaSliezske dievčaDievča s kvetom vo vlasochKyticaPORTRÉT MIKULÁŠA HUBUBEATNIKPORTRÉT EMILA BOLESLAVA LUKÁČAPORTRÉT ŽENY V KVETOVANÝCH ŠATÁCHKYTICA NA SMARAGDOVOM POZADÍ