PODOBIZEŇ JUDITY MUŠKULYOVEJ-SCHOLZOVEJ

Rok: PO 1868

Technika: Olej na plátne

Typ diela: Výtvarné umenie

Rozmery: 96 x 68 cm

Značené: Značené vpravo dole „P. Bohúň“

Popis:

Publikované: Dubnická, E.: Peter M. Bohúň. Bratislava: SVKL, 1960, s. 471 – 472 (kat. 197)

„I v novinách Tiešein (?) ma vychválili. Nuž dochádzamtu uznania, ktorého na Slovensku nebolo.“(Peter M. Bohúň Jánovi D. Makovickému,1. 5. 1868, Bielsko-Biała, Poľsko)
Slovenské dejiny umenia sú plné mien, ktoré mnohí kunsthistorici a kunsthistoričky registrujú, ale tým sa ich povedomie o živote a diele týchto osobnost ízačína aj končí. Peter Michal Bohúň bol vždy právom považovaný za kľúčového predstaviteľa nášhonárodného obrodenia. To však zrejme aj pre svoju schopnosť nadchýnať predovšetkým temné sily v našej kultúre ostalo v učebniciach dejepisu základných škôla spolu s ním aj príbeh, ktorého šľachetná myšlienkadostala svoju podobu aj vďaka Bohúňovi. A nie podobu hocijakú, ale elegantnú, hrdú, európsku. Bohúň bymohol pre naše dejiny (nielen umenia) znamenať omnoho viac, a to predovšetkým vďaka jeho neúnavnej snahe o budovanie hodnôt a integrovanie Slovákov a Sloveniek do širšieho kultúrneho spoločenstva. Ak sa aj štúrovské hnutie z času na čas, nie veľmi presvedčivo, vymedzilo voči dianiu „na Západe“, forma ich komunikácie, trvanie na vzdelanosti, nároky kladené na reprezentáciu a otvorenosť kritiky do vlastných radov (demokracia) hovorili skôr o pochopení sveta budovaného Habsburgovcami a len o snívaní o putách
naprieč slovanským svetom. Pomerne rozsiahly a dodnes dôkladne neprebádaný písomný materiál z 19. storočia, nahliadaný optikou dneška, hovorí o problémoch, ktoré sa nepodarilo vyriešiť ani vtedy, ani po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, ani za Slovenského štátu a ani dnes: „Tohoto... nášho umelca národnieho porúčame národu slovenskému nič si viacej neprajeme, ako aby jedon raz predsa precítil národ náš k pocíteniu potreby umeleckých duchov v lone svojom. Národ po kráse túžací je národ schopný vzdelanosti.Tupý ľud – otupieva v každom zamestnaní, a tupost jeho nebude nikdy predmetom umelcov, iba ak karikatury vyjmeme. Toto ide teraz k vám, čo máte viacej potrebu cítiť krasoumy, ako brázďací zem plodnú ľud pospolitý, a tito v národe sú zavše spolu i tí, čo viacej majú...Medzi tým Duchu Bohúňa nelakaj sa a vytrvaj, hádam sa len predsa minie i tu toto mizerné pokolenie, a istá je vec, že so semena v materializme zachovaného,postavme pokolenie, čo odsúďac otcov nahradí ich mezery pustoty a nebežského, nenebeského života!“(Slovenskje pohladi, 1852, IV, č. 5)

Medzery pustoty, obávam sa, sa stávajú priepasťami, ale s tým rozdielom, že dnes treba z otupenosti vyťahovať nielen ľud, ale aj samotné „panstvo“. Keď Bohúň v roku 1847 začal pracovať na rozsiahlej litografickej sérii slovenských krojov, sám sa podujal vysvetliť v Národných novinách potrebu takéhoto cyklu i jeho európsky kontext s upozornením, že iné národy sú už oveľa ďalej. Nemýlil sa, no zároveň dodávam, že je to práve Buhúňova tvorba, ktorá v dobe romantizmu veľmi aktuálne prinášala do nášho prostredia súčasné prvky. Za všetky uvediem hádam najznámejšie príklady: portrét Francisciho ako veliteľa dobrovoľníkov, Zhromaždenie slovenského ľudu na jar 1848 či podobizeň malého Berca Lokšanského s Tatrami v pozadí. Bohúň bol nesmierne aktívnou osobnosťou národného hnutia – ilustroval, zachytával tradičné odevy, no predovšetkým portrétoval. Vďaka jeho pracovitosti a vytrvalosti v prostredí, ktoré kultúre veľmi neprialo, poznáme dnes podoby elít, o ktoré sa náš národ mohol opierať. Spolu s Jozefom Božetechom Klemensom vytvorili nenahraditeľnú galériu významných osobností našich dejín. Málokto sa však zamyslel nad ich príslušnosťou k vyspelému svetu, ktorý ovládala móda biedermeiera a ktorý formovali Goethe, Amerling či na Slovensku narodení Ferenczy a Markó. Bohúň bol
súčasťou veľkej európskej rodiny portrétistov, ktorým okrem podoby išlo aj o zachytenie statusu zobrazených postáv. V našom prípade to bola zväčša nižšia šľachta a mešťania, ktorých drahé šperky, prepychové textílie či drobné čipky svedčia o istej ekonomickej sile. Horšie to bolo s ich kultúrnou uvedomelosťou. Bohúň sa v roku 1865 presťahoval do mesta Bielsko-Biała na územie dnešného Poľska, kde pôsobil až do svojej smrti. Na dnešné Slovensko sa však často vracal a naďalej pracoval na portrétoch slovenských elít. Aj predkladaná maľba je obrazom dámy z radov pravdepodobne liptovských zemanov, resp. bohatých mešťanov. Dôstojný portrét s dôrazom na detail, zračiaci sa v komplikovanej kresbe monochrómneho čierneho odevu, je vrcholnou prácou tohto umelca.

(JB)

Zoznam diel autora:

Slovenská vlastenkaPortrét mužaPortrét ženyPortrét dámyDievčatko s ružouPortrét mladej meštiankyPastorálna scénaPODOBIZEŇ JUDITY MUŠKULYOVEJ-SCHOLZOVEJ