03. Jún 2025, 19:00
| Poradové číslo: | 87 |
| Nevydražené | |
| Cena v predaji: | 69 000 € |
Rok: 1931
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 79,5 x 99,5 cm
Značené: Značené vpravo dole „J. Hála 31“
Popis:
Slovenské umenie sa po vzniku prvej Československej republiky rozdelilo na modernistickú líniu a líniu tradicionalistickú národnú. Medzi týmito dvoma tábormi existovali prieniky a dokonca boli aj takí umelci, ktorých možno zaradiť k jednej i druhej skupine. Rozdiely asi nie je potrebné nikomu obšírne vysvetľovať, no jeden stojí určite za zmienku. Ide o to, ako sú tieto tendencie v umení vnímané dnes. Kým modernistické, resp. avantgardné maliarstvo sme konsenzuálne ponechali dejinám a chápeme ho ako individuálny prejav jednotlivca a prejav toho, že Slovensko má aj inú ako rurálnu podstatu, maliarstvo národné sa (aj vďaka komunistickej ideológii) spolu s dávno mŕtvymi protagonistami dedí z generácie na generáciu a je často mylne stavanédo pozície vzorov tzv. pekných slovenských obrazov. Slovenskému výtvarnému umeniu pred rokom 1918 nikto nebránil (ani veľmi nepomáhal) v existencii, nemalo však dostatočne veľké publikum, a tak všetky dovtedajšie pokusy o vytvorenie tradície zostali len pokusmi a oná
tradícia sa budovala stále nanovo, najmasívnejšie práve v medzivojnovej republike. Vtedy však obrazy krojovaných postáv či dreveníc skutočne pôsobili ako nadýchnutie sa, ako precitnutie zo sna, v ktorom aj keď„maľovaný národ“ jestvoval, dokopy nikoho nezaujímal.Vo chvíli, keď sa však umenie stalo aj štátnym záujmom, umelci – vycítiac príležitosť (i nutnosť) – dobrovoľne podstúpia „slovenský šok“. Doháňanie zmeškaného je dôležitou, pozitívnou výpoveďou o našich dejinách a o tom, ako budujeme kultúru a povedomie o nej. Benkove, Ondreičkove, Mallého i Hálove maľby predstavujú na autentických rekvizitách postavený a v pôvodných lokalitách sa odohrávajúci idealizovaný obraz o národe, ktorý nie úplne chápal, čo sa od neho očakáva. Ani nemohol. Veď aj samotní umelci prichádzali z „modernistického“ prostredia miest. Niektorí síce v detstve zažili rázovitý slovenský vidiek, ale dávno sa od neho odpútali a nahliadali naň vlastnou umeleckou optikou. Toto simulakrum slovenského života, presnejšie len jeho istej časti,však malo svoje opodstatnenie a bolo tvorené aj skutočne významnými maliarmi, medzi ktorých Jan Hála nepochybne patril. Paradoxne, jeho tvorbe obdobie po roku 1948 prospelo – určite zdeformovalo jeho interpretáciu, no komunistická ideológia s ním narábala tak, ako keby Hála maľoval pod jej taktovkou. Pravda je však iná: Hála s úprimným záujmom sledoval život vo Važci, kam sa presťahoval prakticky natrvalo v roku 1923. S dedinou sa zžil a stal sa jej súčasťou:„... zaburácala mi hlavou pieseň o sile slovenského rodu a jeho krvi. Umienil som si, že sa budem snažiť tú pieseň zhmotniť, zachytiť ju v kresbách a maľbách, pretvoriť do rytmu čiar a akordov farieb. Chcem ukázať svetu tento ľud, jeho poéziu a predstaviť celý jeho život uprostred slobodnej tatranskej prírody.“ Ak si odmyslíme dobový patetický tón, môžeme tomu naozaj uveriť. Otázkou však ostáva, čo chcel Hála týmto umením dokázať okrem toho, že vystavoval na obdiv Slovákov a Slovenky. Odpoveď je veľmi prozaická – chcel si zarobiť na živobytie. Treba si uvedomiť, že ide o obdobie, keď podpora štátu a možnosti zamestnať sa ako výtvarný umelec neboli veľmi bohaté, a tak bolo potrebné obrazy predávať. Hála, prichádzajúci z Prahy, kde boli trhové mechanizmy nastavené trocha životaschopnejšie ako na medzivojnovom slovenskom vidieku, sa stal súčasťou pomerne veľkého počtu českých vzdelancov, ktorí „kolonizovali“ Slovensko s cieľom budovať krajinu na rôznych úrovniach. Zrejme predpokladal záujem slovenských elít o diela, ktoré zachytávajú ich vlasť a ktoré by mohli skrášľovať príbytky či kancelárie. Jeho ponosy zaznamenané v archívoch však hovoria o precenení slovenskej kúpyschopnosti. Silno pozitívny náboj veľkej väčšiny jeho prác vypovedá o jeho povahe, no na druhej strane je namieste očakávanie, že takto ladené maľby a kresby sa budú lepšie predávať. Idyla na salaši je teda reprezentatívnym príkladom toho, čo môžeme považovať za „statusové“ dielo z prvorepublikových čias: známy – dobre zapísaný autor, pomerne veľký formát, ilustratívne zachytené reálie, pokojný pomalý život postáv, krásna príroda. Olejomaľba pochádza z roku, keď Hálov nový domov – Važec – vyhorí. Požiar znamenal zlom z umelcovom živote, vnímal ho ako osobnú tragédiu, no jeho dielo to výraznejšie neovplyvnilo, naďalej s plnou vervou zachytával dianie na ulici, vo dvoroch či na okolitých lúkach, akoby sa ničn estalo. Menil sa len autorov rukopis a štýl. Pre dielo sú typické zemitejšie farby, možno menej dynamické dotyky štetca a menšie zameranie na detail. Z toho možno dedukovať, že maľbu mohol namaľovať ešte pred požiarom, po ktorom priam horúčkovito uchovával podobu milovanej obce pod Tatrami pre budúce pokolenia – ako umelecký záznam, nie ako návod na život.
(JB)
Zoznam diel autora: