OSIHOTENOSŤ II

Rok: 1964

Technika: Asambláž, drevo, laky, textília

Typ diela: Výtvarné umenie

Rozmery: 42 x 31 cm

Značené: Značené na zadnej strane „J. Kočiš 1964“, štítok podniku Dielo z 5. 8. 1964 a autorský štítok

Popis:

„V ostatnom čase nám neraz vyčitujú ponurosť, tmavé farby, spálené drevá a iné deštruované materiály. Nechcú pochopiť, ako sa táto estetika mohla stať vyznaním veľkej časti mladej generácie. To, čo sme urobili, bolo naozaj zákonité, potrebné a, verím, aj osožné. Väčšina znás formovala svoj výtvarný názor v období dogmatizmu a hrubého vulgarizátorstva výtvarného umenia. Po vojnovej tragédii nemali sme tak veľa príčin na radosť. Navyše: v provizórnych práčovniach plesnivých a tmavých pivnicach nemohli sme klamať v bezstarostnom optimizme. Nebolo možné nevysvetliť krivdu, nebolo možné nestáť na strane tých, ktorých statočné výtvarné úsilie sa stalo predmetom výsmechu a opovrhovania.“

Jaroslav Kočiš

Predkladaná trojica diel charakteristicky dokumentuje rané východiská maliarskej a sochárskej tvorby významného a nespravodlivo prehliadaného umelca Jaroslava Kočiša – kľúčového predstaviteľa našej štrukturálnej abstrakcie. Spája ich manifestovanie skúmania (a odvážneho prekračovania) hraníc abstrakcie cestou maximálnej úspornosti výrazových prostriedkov. Postupy smerujúce k nefiguratívnym polohám umelec najskôr overoval cez odvážne skúškyv maľbe (cykly Osihotenosť, Nálezisko, Ikony, Možnécesty, Signály a i.), kresbe, ale aj štrukturálnej grafike (Symboly, Vykopávky). Rovnocenné zastúpenie maľbya plastiky v jeho tvorbe nie je náhodné. Maľba nebola pre Kočiša nikdy okrajovou činnosťou – ako školeného sochára ho napokon zlákali možnosti priestorového vyjadrenia v trojrozmernom materiáli, po roku 1964 sa preto sústreďuje prednostne na oblasť sochárstva (cykly Totemy, Metamorfózy, Oltáre, Organy a i.). Počiatky Kočišovej vlastnej tvorivej aktivity môžeme datovať do obdobia okolo roku 1963. Po štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1956 – 1961, oddelenie figurálneho sochárstva u profesora Jozefa Kostku) a absolvovaní dvojročnej vojenskej služby začína vytvárať prvé nepredmetné objekty – štrukturálne obrazy-reliéfy a kompozície totemickej osnovy s existenciálnym podtextom. Patrí k nim aj výnimočná práca Osihotenosť II (1964) zo širšieho autorského cyklu. Práve na nej môžeme spätne vidieť, ako umelec k novým, nepredmetným podobám plastiky dospieval práve cez maliarske experimenty. Kočiš v týchto obrazových reliéfoch spočiatku necháva na seba narážať organické prírodné motívy s abstrahovanými plánmi, neskôr v asamblážach využíva popri drevenom základe ďalšie materiálové štruktúry. Drevo vo svojej prirodzenej a surovej podobe kombinuje vo viacerých vrstvách s materiálmi ako juta, rôzne drviny, ale aj mnohé predmety a fragmenty technického charakteru – deštruované textílie či kovové súčiastky. Rozorvaná plocha bola vnímaná ako materiálový prepis vnútorných pocitov a stavov, podivné zhmotnenie spomienok a predstáv – napomáhal tomu aj farebný akcent v podobe využitia lakov. Kompozície z cyklu Osihotenosť priniesli do slovenského umenia prvej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia novátorské narábanie s klasickým materiálom, ale aj netradičné technologické postupy a procesy blízke tvorbe A. Burriho či A. Tápiesa. Kočiš následne pracuje prednostne v dreve, najmä prostredníctvom rôznych deštruktívnych zásahov,celkovo popiera klasické postupy a tradičnú modeláciu. Vyrezávané kusy stigmatizuje zraňujúcim gestom, prepaľovaním, perforovaním, štrukturálnym spracovaním a kombináciou rozličných materiálov. Zjazvené a zranené „martýrium dreva“ sa stalo základom Kočišových sochárskych prác, v ktorých sledoval dva základné skladobné princípy – zvislé stúpanie kmeňa, vzdialene asociujúce vertikálnosť stromu (parafráza narast a stúpanie života a človeka) a vytváranie plytkých delených priestorov. Kočišove sugestívne totemy a reliéfne kompozície odkazujú na symbolické chápanie„stigmatizovanej“ hmoty, do ktorej sa premietli traumy a utrpenie moderného človeka. Jeho diela boli zastúpené na legendárnej výstave Danuvius. V roku 1968 získal Cenu Cypriána Majerníka. Patril k zakladateľom a ústredným protagonistom neformálneho združenia Konfrontácie, zúčastňoval sa bratislavských výstavných prezentácií (1961 – 1965), bol členom tvorivej skupiny Kontinuita. Od začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia sa Kočiš venoval výhradne monumentálnej sochárskej tvorbe pre architektúru (napr. 24-metrový panel na letisku Praha-Ruzyně, ale aj zvonkohra na priečelí obchodného domu Prior). Jeho pôvodný záujem o nepredmetné zobrazovanie prerušili zdravotné problémy, ale aj politická a spoločenská situácia. Po nástupe normalizácie sa od umelcov prednostne očakáva figurálna tvorba, návrat k jasne tematicky vyhranenej maľbe či „socialistickému“civilizmu. V kontexte monumentálnej tvorby Jaroslava Kočiša treba spomenúť dve rozmerné interiérové reliéfne steny v Bratislave (nová budova Prírodovedeckej fakultyUK) a v Liptovskom Mikuláši (Vojenská vysoká škola technická). Prvá je inšpirovaná biologickým životom a genetikou, akcentovaním vzťahu medzi mikro a makrosvetom živých organizmov, druhá svetom vedy a techniky, ako aj elektronikou, ktorá ako médium doby vedecko-technickej revolúcie výrazne začala prenikať do všetkých rovín života. Ku komornej, autorskej tvorbe sa vrátil až koncom osemdesiatych rokov. Táto krátka epizóda napokon predčasne uzatvorila jeho dielo.

(NG)

Zoznam diel autora:

Dvojportrét / ŽenaVežaStélaKompozíciaAutoportrétPremenyKompozíciaTORZÁ MILENCOVKOMPOZÍCIA I (RELIÉF)ŽLTÁ HLAVAKOMPOZÍCIA (RELIÉF)OSIHOTENOSŤ IIHNEV PROROKA