„Lebo Červeň kráľ nežartuje.“ Pavol Dobšinský „Obvykle sa hovorí, že maliar k nám preniká prostredníctvom mlčanlivého sveta farieba čiar tým, že prebúdza v nás nevymedzenú dešifrovaciu schopnosť, ktorou vládneme až po tom, ako sme ju slepo používali, až sme si dielo zamilovali.“ Maurice Merleau-Ponty Milan Paštéka, jeden z našich najvýznamnejších umelcov 20. storočia, začína v polovici osemdesiatych rokov zásadne prehodnocovať svoj prístup k maľbe –kompozície oslobodzuje od pevného tvaru a rozhodujúcu úlohu v tomto procese začína zohrávať farba. To, čo bolo konkrétne, ostáva v obrazoch síce prítomné, ale v inej, takmer až transcendentnej rovine. Uvoľňovanie rukopisu skoro až k akvarelovým kvalitám vedie k pozvoľnému opúšťaniu predmetného zobrazovania. Hmota, zvyčajne telesná, sa postupne stáva „iba“ farebnou škvrnou. Spočiatku sú v obrazoch čitateľné náznaky – torzovité, antropoidné útvary, vzdialené upomienky na človeka – no aj tie sa časom rozplynú do čisto abstraktných kompozícií. Paštékova prednostne figurálna maľba a sústredený záujem o človeka však ostávajú. Mení sa len spôsob vyjadrovania. Umelec nám nedáva návody, ako a prečo vôbec čítať (hľadieť na) jeho maľby. Odvážnym rozhodnutím opustiť zaužívané postupy vykračuje k celkom iným métam ako uspokojovať svoje publikum. Nie nadarmo sa o ňom hovorí ako o maliarovi pre maliarov či aristokratovi mlčania. Záverečné obdobie Paštékovej tvorby je introspektívne, smerujúce k absolútnej, čistejmaľbe – oslobodenej od komentárov či pripomienok. Maľbe, ktorá (v tichu) hovorí sama za seba...