Značené: Značené vpravo dole „Hortobagyi 14.7.1971“, na zadnej strane autorská popiska a oceňovací štítok podniku Dielo
Popis:
Publikované: Zmetáková, U. (ed.): Ernest Zmeták. Zohor: Virvar, 2013, s. 211 (kat. 330)
Z aukcie na aukciu sa presviedčame o nezastupiteľnosti Ernesta Zmetáka v našom umení, o jeho jedinečnom postavení univerzálneho umelca, ktorý sa dokázal oslobodiť od malicherného skupinkovania či dobových očakávaní na výtvarný prejav. Najväčší tlak vyvíjal autor sám na seba a nároky, ktoré kládol na svoj umelecký výkon, sa prejavili v jedinečnom diele. Nie náhodou ho označujeme za osamelého bežca moderny či posledného klasika. A asi ním naozaj aj bol. Vjeho obrazoch je niečo starosvetské, klasické, miestami až remeselné a to myslím v tom najpozitívnejšom význame. Pritom nikdy nebol retrográdny či neaktuálny– bol maliarom s takou prirodzenosťou, akú pripisujeme starým majstrom, ktorých sám nesmierne obdivoval. Absolvent tradičného budapeštianskeho akademického školenia pod taktovkou významných modernistov nachádzal zdroje pre svoju tvorbu všade tam, kde sa ocitol. Fyzicky i psychicky pevný posúval kontakty s ľuďmi, krajinou a témami do síce nevečnej, ale za to odolnej výtvarnej podoby bez „pominuteľných detailov“. Bol pútnikom a vagantným umelcom – klaňal sa dejinám i samotnej krajine, v ktorej sa zrodila podstata jeho umeleckého bytia. Zmetákova kultúrna spolupatričnosť s historicky dôležitými lokalitami sa prejavovala už v čase jeho štúdií. Išlo predovšetkým o Taliansko a krajiny, ktoré tvorili Rakúsko-Uhorsko,z nich najviac prirodzene Slovensko a Maďarsko. Začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia Zmeták pracoval v Košiciach a na tvorbe kartónov pre druhú časť mozaiky v kostole v Lendaku. Popri tom si však našiel čas aj na pobyt v umeleckej kolónii v maďarskej dedine Hajduboszormény, ktorá sa nachádza len kúsok od slávnej lokality a rovnomennej obce Hortobágy. Tamojšia krajinná scenéria sa stala námetom viacerých Zmetákových diel. Predkladaný olej však možno považovať za jednu z najpresvedčivejších interpretácií toho, čo umelec v tejto rovinatej krajine mohol vidieť. Unikátny most s deviatimi arkádami postavený na začiatku 19. storočia je síce hlavnou atrakciou regiónu, no autor ho nemá záujem akcentovať a ani ho nepotláča, chápe ho ako nedielnu súčasť krajinného celku. Zmeták na svojich obrazoch často zobrazuje mosty: ponad Dunaj, Tiber, kanály v Benátkach, pri Spišskom Hrhove,v Atrani či pri Lendaku... Nepripisuje im zvláštnu symbolickú hodnotu, v ich zobrazení je priamočiary, veď už ich funkcia je symbolická, čo nepotrebuje ďalšiu výtvarnú „dekoráciu“. Je verný svojmu štýlu, ktorý od štyridsiatych rokov mierne menil a aktualizoval – okresal hrany, niekde pridal, inde ubral z dôrazu na detail. Zmetákove krajiny formovali charakter samotného žánru, ktorý ako znalec a zberateľ umenia vnímal veľmi citlivo a jeho posun do 20. storočia podvedome cítil ako jednu zo svojich úloh. Bol presvedčený o trvácnosti kvality v čase a i keď sám bol ako „posledný klasik“ viac konzervatívny, podprahovo a nepozorovane prinášal nové riešenia, ktorých platnosť sa potvrdzuje každým kontaktom s jeho dielom.