„Popravde, bolo mi však smutno. So svojimi myšlienkami nemal som sa komu zdôveriť, s ťažkým srdcom musel som sa uberať po zasekaných, neznámych, neschodných cestách. Ostávala mi len jediná nádej, jediná radosť, že príde nová, mladá generácia, ktorá ma pochopí a s ktorou budem môcť pomáhať nášmu umeniu. Generácia prišla, no bola zas veľmi mladá, odo mňa príliš vzdialená, začínajúca...“
Martin Benka
Koniec dvadsiatych rokov minulého storočia (a zároveň i svoju štyridsiatku) prežíva Martin Benka ako obdobie plného umeleckého rozkvetu, ktoré v skutočnosti predznačuje nástup do nového vývinového obdobia. Sám túto životnú etapu vnímal ako čas tvorivého nepokoja, neistoty, sužoval sa pri práci, dráždilo ho čisté plátno, stále sa však usiloval zachytiť niečo nové. Bránil sa pocitu, že za sebou zanecháva roky výbojov a patrí už do garnitúry starších... Autorov monografista Marian Váross pripomína, že aj keď o tom sám autor vo svojich memoároch výslovne nepísal, z logiky jeho maliarskeho vývinu vieme dedukovať, čo všetko v tom čase premyslel, ako sám seba znova a znova mučil autokritickými a skeptickými argumentmi, ako sa vyrovnával s otázkou, či by nemohol dávať viac čohosi iného a priebojnejšieho. Práve v tomto období vnútorných pochybností i trvalého snaženia napokon umelecky dozrieva. Definitívne sa mu podarí sformovať svoj osobitý štýl, ktorý bude v ďalších desaťročiach naplno rozvíjať v jasne ukotvenom umeleckom programe. Aj preto sú diela vytvorené v týchto rokoch právom označované za jeden z vrcholov jeho maliarskej tvorby. Predkladaná kompozícia Na Liptove (1927) je esenciou charakteristických prvkov tohto obdobia – autor kladie dôraz na národnú identitu, ktorú sprostredkúva harmonickým prepojením prírody a človeka, pričom využíva výrazné dynamické kompozičné riešenia, ale aj nápaditú prácu s farbou. Primárna je jeho snaha zachytiť život (väčšinou prácu) slovenského človeka v súlade s okolitou krajinou. Maľuje horské políčka posiate ovečkami, žatvu, zvážanie sena či dreva, zber úrody, trávnice a pod. Benku by sme však nemali vnímať ako autora bez kontaktu so svetom. Práve v tomto období veľa cestuje, svoje diela prezentuje opakovane v zahraničí. V roku 1926 s úspechom vystavuje na bienále v Benátkach, kde práve jeho kolekcia diel Pri kolíske, Na poli, Pri sene a Zo žatvy vyvolala značnú pozornosť a uznanie. Dobová tlač vyzdvihla, že mnohí diváci pred jeho maľbami dlho postáli a znova sa k nim vracali, priťahovali ich prekvapujúco sýte umbrové a zelené tóny, ale aj hľadanie samej podstaty zobrazovaného kraja, jeho života. Reprodukcie Benkových obrazov sa dokonca objavili vo viacerých talianskych časopisoch a novinách, neskôr aj v berlínskych periodikách reflektujúcich to najzaujímavejšie z tejto medzinárodnej prehliadky. Zahraničná kritika pripomenula, že Benkova maľba je svojrázna, slovenská technikou i motívmi, chválila najmä zemitosť vyzbrojenú poznatkami modernej maliarskej techniky. Koncom jari 1927 prichádza Benka na niekoľko týždňov do Martina, kde plánuje spraviť niekoľko pohľadov na mesto i na turčiansku krajinu. Okrem toho pomáha organizovať výstavu slovenských umelcov v Krakove, na ktorej sa sám aj zúčastňuje. V Poľsku získava mnohých priaznivcov aj vďaka výstave československého umenia vo Varšave a potom i v Ľvove, kam výstavu prenesú. Popri tom doma v ateliéri pokračuje v práci. Najmä v menších skiciach a kresbách z náčrtníkov je zreteľná jeho neochabujúca tvorivá energia – rýchle záznamy motívov, kompozičných schém či štúdie postáv svedčia o neustálej vnútornej potrebe tvoriť. Benka naďalej so zaujatím zachytáva život ľudí žijúcich v horskom prostredí. Príroda v jeho kompozíciách ešte stále zohráva dominantnú úlohu, no postupne sa čoraz výraznejšie objavuje nový rozmer – človek už nie je len súčasťou krajiny, ale začína nad ňou získavať prevahu. A práve táto „monumentalizačná“ tendencia (monumentálne chápanie slovenskej prírody, ktorej figurálnou zložkou bol heroizovaný človek) sa naplno rozvinie v jeho neskoršej tvorbe.
