Značené: Značené vľavo hore „Jan Hála 38“, na zadnej strane autorská cenovka a venovanie
Popis:
K dielu je priložená korešpondencia autora s kupcom obrazu
Kompozícia zaliata slnkom prežila v dvoch spríbuznených rodinách ostatných 85 rokov a stala sa základom priateľstva medzi nimi a umelcom. Tento vzťah dokladá pomerne čulá korešpondencia, ktorej koniec predstavuje ďakovný telegram za prejavenie sústrasti po Hálovej smrti. Kontakty maliara so záujemcami o jeho dielo možno chápať aj ako príklad pozitívnej obchodnej stratégie, umelec dokonca prejaví náklonnosť ku „klientovi“ aj zľavou z ceny diela (list z 22. 7. 1940) a vyjadrením spolupatričnosti v zložitej situácii, do ktorej sa v roku 1939 ako cudzí štátny príslušník dostal aj on sám: „... chudák měl také plno starostí sám se sebou. Nyní se mu už daří dobře, má tam krásný byt [v Prahe, pozn. J. B.], ale po starém bydle se mu stýská, jako nám všem. Už jsme si tam všichni u Vás [na Slovensku, pozn. J. B.] zvykli a necítíme se tu tak doma [v Blatné v ČR, pozn. J. B.]. Doufáme ale, že se poměry uklidní a že bude zase lepší.“ Hála sa už v roku 1940 mohol vrátiť do milovaného Važca a ďalej maľovať to, čo mu bolo najbližšie – Važec a jeho obyvateľov a obyvateľky. Predkladané komorné dielo vzniklo v roku 1938 a ak sú pravdivé fotografie zachytávajúce maliara tvoriaceho v prírode, zvečňujúceho dievčatá a chlapcov na pozadí majestátnych Tatier, tak s najväčšou pravdepodobnosťou ide o olejomaľbu vytvorenú mimo ateliéru. Svedčil by o tom aj formát, pričom túto teóriu podporuje aj kadencia ťahov štetca a výrazná prežiarenosť možná len pri priamom dennom svetle. Rýchlosť bravúrnych ťahov hovorí o snahe sprítomniť prchavý moment a jeho ideálne podmienky. Je zaujímavé – a u Hálu vlastne výnimočné – že tento excelentný záznam chvíle je pre túto kompozíciu dôležitejší než samotný kroj či prírodný rámec. Ani ľudovému odevu však nezostáva Hála na tomto obraze nič dlžný – i keď veľkorysými a nespochybniteľnými ťahmi, no stále presne je zachytené dievčatko odeté v sviatočnom úbore. Je to podobné ako na fotografiách Karola Plicku, ktorý – tak ako Hála – dokázal dedinčanov primäť, aby sa obliekli do toho najlepšieho, čo doma majú. Veď napokon pózovať „piktorovi“ či „svetlopiscovi“ bola výnimočná, nevídaná udalosť. V roku vzniku predkladaného obrazu sa v New Yorku konala výstava slovenského umenia, ktorej (ne)úspech nenaplnil očakávania organizátorov ani samotných vystavujúcich umelcov (50 maliarov a sochárov) a dvoch umelkýň. Pre pulzujúcu metropolu oplývajúcu všetkým, čo na Slovensku vtedy nebolo, museli byť ľudové námety a priam archaický výtvarný prejav prežitkom. Svojho Rozsievača v Amerike predstavil aj Jan Hála – ako inak, v sviatočnom kroji... „Aj vďaka tomu sa svet dozvedel o nás a nedíval sa na nás ako na totálnych chudákov v zašmudlaných špinavých súkenných nohaviciach a vychodených krpcoch, ale pekne oblečených.“ (Zora Mintalová Zubercová)