„Albín Brunovský ho nazval očarujúcim, ako vedel zaujať svojou charizmou. Keď niekam prišiel, tak bolo cítiť, že prišiel niekto...“
Autor napriek svojmu rozkolísanému životopisu nakoniec patril k neodmysliteľným spolutvorcom vizuálnej estetiky vo výtvarnej prevádzke už od šesťdesiatych rokov, keďže pracoval aj na ilustráciách, plagátoch a iných vizuáloch. Jeho dielo je v umeleckej rodine s neskorým Cypriánom Majerníkom, Kolomanom Sokolom, Viliamom Chmelom, ale aj raným Albínom Brunovským. Hložník je jasným predstaviteľom generácie maliarov, ktorí celkom rezignovali na prvotný program slovenskej moderny, už neriešili maliarskymi prostriedkami národnú linku, či už kriticky, lyricky, alebo autorsky. Pre neho už bola témou emancipácia maľby a námety si vyberal z mestského prostredia. Patrí do post „stratenej generácie“, niekedy nazývanej aj Generácia 1919 – termín, ktorý sa neuchytil a mal kopírovať periodizačný úspech v súvislosti s generáciou 1909. Podobnosti sú zrejmé, bola to generácia, ktorú zomleli udalosti Februára 1948 a potreba prispôsobiť svoje dielo novej kultúrnej požiadavke a politike. Bol to talent pre ilustráciu a grafiku, ktorý Hložníka preniesol cez toto obdobie. Vyučoval na Vysokej škole výtvarných umení, kde vznikla „Hložníkova grafická škola“, taká opozitná voči jemnej linke neskoršej „Brunovského školy“. K úspešnej kariére mu pomohlo, že v päťdesiatych rokoch zabodoval grafickým cyklom Cesta k oslobodeniu (1955), ktorý obletel všetky výstavné prehliadky a dostalo sa mu umeleckých aj politických ocenení. Nešlo o dobovo poplatné dielo, aj keď téma patrí asi k tým najzneužívanejším v domácom umení. Tento úspech sa stal v istom zmysle aj autorovým „prekliatím“, pretože to bude zaradenie a tematický okruh, ktorý ho doslova uväzní, ale bude mu vždy pomáhať. Keď sa Hložník začiatkom sedemdesiatych rokov dostal do konfliktu s režimom, pretože nesúhlasil so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, musel zo školy odísť a jeho život a tvorba sa zmenili. Desať rokov sa venoval výzdobe – výmaľbe a vitrážam v kostole v Dolnom Hričove a inde. Téma a technika vitráže veľmi dobre konvenovali s jeho expresívnou estetikou pretiahnutých asketických figúr, extatického výrazu a priamej farebnosti s ostrou čiernou linkou. Paralelne maľoval obrazy, ktoré odkazovali na vlastnú povojnovú tvorbu, ale aj na Francisa Bacona, a súbežne sa venoval ilustrovaniu knižiek a užitej grafike. Na trh s umením sa vrátil svojimi dielami zo štyridsiatych rokov, keď jeho žltý cirkus priamo odkazujúci na Majerníka dosiahol nečakaný cenový precedens. Predkladaný obraz Rozhovor patrí do inej, expresívnej série malieb posledných desaťročí. V nejasnom maliarskom poli sú rozhádzané deformované kusy postáv, často redukovaných na maliarsku hmotu, mátožne sa vznášajúce mimo vzájomných vzťahov. Temná farebnosť, ultramarín s bielymi a žltými akcentami prispievajú k až úzkostnej atmosfére. Nie je jasné, ako to tento vizuálny existencialista s názvom obrazu myslí – či sa jeho protagonista rozpráva s divákom, na ktorého deformovaná figúra priamo hľadí, alebo ide o akúsi transcendentnú novodobú „sacru conversatione“ v bezčasí expresívnej maľby. Autorovi je venovaná stála expozícia v Považskej galérii umenia, vystavené diela sú výberom z pozostalosti autora a darom jeho manželky Viery Hložníkovej.