Okrem výnimočnej maľby Ladislava Mednyánszkeho sa v aktuálnej aukčnej ponuke nachádza aj špičková kresba, ktorá je pre naše prostredie mimoriadne dôležitá. Výnimočnosť umelcovho diela, ktorú, ako verím, netreba zvlášť prízvukovať, je jedným z aspektov podčiarkujúcich jedinečnosť tejto kresby. Ďalší dôvod, prečo by sme si ju mali všimnúť, možno aj z úrovne štátnych – verejných zbierok, je skutočnosť, že naše – či už inštitucionálne, alebo súkromné – zberateľstvo takmer vôbec nereflektuje diela s historickou výpovednou hodnotou. Aj vďaka tomuto nedostatku sa naše múzeá len ťažko dostávajú do pozornosti zahraničných bádateľov či fondových inštitúcií. Po smiešnej afére s levočskou bustou Cecílie Gonzaga je toto komorné, no významné dielo dobrým dôvodom Levoču opäť spomenúť – tentoraz v pozitívnom duchu. Záver 19. storočia je poznačený dovtedy nevídaným rozmachom vied a čulou edičnou činnosťou naprieč Rakúsko-Uhorskom. Jedným z najdôležitejších patrónov vzdelanosti v našom regióne bol korunný princ Rudolf, ktorý krátko pred svojou tragickou smrťou začal vydávať rozsiahle dielo s názvom Rakúsko-uhorská monarchia slovom a obrazom. Medzi rokmi 1885 a 1902 vyšlo dvadsaťštyri zväzkov odborne pojednávajúcich o regiónoch Rakúska a Uhorska s bohatými obrazovými prílohami. Okrem fotografií to boli predovšetkým „ilustrácie“, ktoré čitateľom sprostredkovali podobu miest, prírodných i kultúrnych monumentov či ľudového odevu. Mednyánszky spolupracoval s redakciou edície od samého začiatku a mal sa podieľať na siedmich zväzkoch, predovšetkým na tých, ktoré spracovávali Uhorsko. Samozrejme, „knihy následníka trónu“ neboli jediným titulom, kde sa jeho diela uplatnili, no vzhľadom na charakter predkladanej kresby sa môžeme domnievať, že Levoču nakreslil pre XV. zväzok, vydaný v roku 1898. Kniha venovaná Hornému Uhorsku obsahuje kapitoly predstavujúce jednotlivé župy, pričom Mednyánszky najviac prispel do Spiša a Vysokých Tatier a Liptovskej stolice. Spolu s jeho kresbami sa na stránkach publikácie objavujú aj práce Gyulu Háryho, Bélu Spányiho, Gézu Paura či Gézu Peskeho. Mednyánszky medzi nimi vyniká. Asi je možné sa sporiť, či v diele takéhoto charakteru majú výtvarné umelecké ambície miesto a či popisnosť a presnosť zachytenia architektúry nemajú pred nimi prednosť. Ostatne, práve tento rozpor mohol spôsobiť, že Mednyánszkeho Levoča sa nakoniec do zväzku nedostala a prednosť dostala Háryho doslovná veduta. Kresba zachytávajúca mestské hradby na severovýchode mesta (pri Košickej bráne) a vežu minoritského kostola je excelentnou ukážkou Mednyánszkeho kresliarskeho umenia, ktoré si osvojil predovšetkým na akadémii v Mníchove. Tak ako aj v iných (publikovaných) kresbách (Smokovec, Tatranská Lomnica, Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Liptovský Hrádok atď.), aj tu je architektúra zasadená do prírodného rámca, ktorý je tvorený dômyselným striedaním čistých plôch, jemnej linkovej kresby tušom a lavírovaním. V zbierke SNG sa nachádza na detaily chudobnejšia verzia tejto kompozície nazvaná nesprávne Po daždi a datovaná do skoršieho obdobia. Ide o rýchlejšími a veľkorysejšími ťahmi vytvorenú „tušovku“ overujúcu pravdepodobne kompozičné možnosti. Prekladaná kresba je prepracovanejšia a skladobne viac usporiadaná. (JB)
