„V strede, na tabuliach zeme, ktoré sa ťahajú pozdĺž chrbtov kopcov (smerom na Forberg), sa jagá snehový pancier, zamrznutý na kameň. Smerom na Belú v zime, napoludnie a o jednej popoludní, veľký sneh, Tatry, Ihla, Kráľovský vrch a Magura v sivom závoji, veľmi ďaleko na čistinách (na snehu vidno každé svetlo). Žiarivá, suchá, chladná modrá obloha, opar na horizonte. Letné popoludnie v údolí Popradu smerom k závodu (melancholické), farby dúhy nad Tatrami, slnko a dážď.“
Vďaka pohnutej stredoeurópskej histórii má dielo Ladislava Mednyánszkeho niekoľko metodologických východísk vnímania a interpretovania. Možno na našu škodu sa protagonisti slovenskej umenovedy zaoberali viac jeho „poslovenčením“, či presnejšie odôvodňovaním vystupovania tohto umelca v príbehu nášho umenia než spoznávaním jeho tvorby. Dnes rozumieme tomu, že priame otázky týkajúce sa Mednyánszkeho identity nemohli byť z ideologických dôvodov (a tiež vďaka nemalej miere nacionalizmu) zodpovedané priamo, a tak sa hľadali barličky vysvetľujúce jeho prítomnosť v slovenskom umení. Odpoveď je pritom jednoduchá: množstvo diel, ktoré sa po umelcovi na Slovensku zachovalo, ho jednoducho nedovoľovalo ignorovať. Baro Ladislaus Josephus Balthasar Eustachius Mednyánszky de Aranyosmedgyes (inak aj Ladislav Medňanský) bol uhorský šľachtic komunikujúci Ladislav Mednyánszky so svetom viacerými jazykmi, najčastejšie však po maďarsky (nemožno vylúčiť základnú znalosť slovenčiny). Kým naša kunsthistória vníma tohto beckovského rodáka takmer výlučne cez vyššie spomenutú koncepciu zaradenia medzi slovenských umelcov a samozrejme aj cez jeho tvorbu, Maďari chápu Mednyánszkeho ako potomka bojovníkov za uhorskú samostatnosť pevne zviazaných s krajinou, čím život a pôsobenie samotného umelca nadobúdajú v niečom pochopiteľnejší a zrozumiteľnejší naratív, ukotvený v jeho urodzenom pôvode, ktorý ho mal zaväzovať k službe celku. Mednyánszkeho umelecká mobilita nekopíruje zaužívané cesty jeho šľachtických rovesníkov. Necestuje na blízky či ďaleký východ, nepodstupuje dokonca ani tradičnú „gavaliersku“ cestu, ale ako umelec navštevuje kultúrne centrá a umelecké kolónie a putuje po svojej vlasti – po Uhorsku. Práve hlboký vzťah k domovine sa stal jedným zo základov jeho tvorby. Od Bakaru na Jadrane až po štíty Tatier, od trhovníkov v Kecskeméte až po slovenských mládencov zo Strážok nachádzame v jeho diele všetko, čím vtedajšie Uhorsko (Rakúsko-Uhorsko) bolo. Predložený reprezentatívny obraz majestátnej tatranskej prírody vznikol v druhej polovici prvého desaťročia „nového“ storočia. V tomto období starostlivosť o jeho dielo prevzala firma Wolfner Singer, ktorá na základe zmluvy podpísanej s umelcom zodpovedala za predaj jeho diel. Išlo však viac o podporu maliara ako ziskový biznis, pretože okrem symbolickej provízie z predaja a niekoľkých diel v zbierke Józsefa (Pepi) Wolfnera to boli hlavne účty za byty a ateliéry, maliarske potreby či finančné dary pre Mednyászkeho „chránencov“, ktoré spoločnosť musela a zrejme aj chcela znášať. Z dôvodu autorových “obchodných” záväzkov, ako aj z dôvodu pribúdajúceho veku a chorôb sa Mednyánszky v tomto období viac zdržiava v Budapešti a vo Viedni. Aj to je jedna z príčin absencie jeho neskorších prác v našich verejných i súkromných zbierkach, a tým pádom sa im veľmi nevenuje ani slovenská teória umenia. Predloženie oleja Tatry po búrke preto možno považovať za umelecko-historickú i investičnú udalosť. Kvalitu našej olejomaľby umocňuje aj skutočnosť, že v zbierke je takmer Maďarskej identický národnej variant galérie (Tátrai táj, inv. č. 55.853) bol začiatkom 90. rokov zaradený do stálej expozície dejín maďarského (uhorského) umenia. Knihy a štúdie venované tvorbe Ladislava Mednyánszkeho majú tendenciu stotožňovať jeho krajinomaľbu s figurálnymi výjavmi, pričom nespochybniteľnú prioritu majú diela s postavami najrôznejších démonov, trpiacich či bitkárov. Kým v postavách a „portrétoch“ umelecky pitve duševné stavy, psychózy či jednoducho len život, v krajine reflektuje veľké témy bytia, sebapoznávania a duchovna. Umeleckým – maliarskym spôsobom tak oslavuje prírodu, vďaka ktorej aj on sám precitá, a môžeme povedať, že v snahe o súzvuk s krajinou nachádza pokoj, ktorý je uňho identický s najvyšším stupňom duchovnej skúsenosti. „Dnes som svoju mladosť našiel v modrosivých oblakoch, v pochmúrnych Tatrách, v čerstvej vôni sena a v tom zvláštnom, jasnom chladnom večernom svite, ktorý som videl iba tu (Strážky) a na Orave. To je typická črta severu a chladných hornatých krajov,“ zapísal si Mednyánszky v roku 1908 do svojho denníka. Na Mednyánskeho plátnach sa nespochybniteľne opakujú isté motívy, ako sú zurčiaci, kaskádovitý potok či štíty zahalené hmlou, maľované priam s obsedantnou oduševnenosťou. S rovnakou vášňou pristupuje aj k stavom krajiny (búrka, dážď, noc), dodávajúcim maľbám nemalé napätie a bez výnimky aj monumentálny charakter. Vedome a veľmi presne zvykne do svojich krajinomalieb zabudovávať drobné, pominuteľné, priam nepatrné výsledky ľudskej činnosti (most, plameň táborového ohňa a pod.), ktoré však na tomto obraze nie sú. Ide o čistú esenciu vzťahu autora a predmetu jeho umeleckého záujmu, úcty k večnosti a vďaky za iskru poznania, ktoré je nám smrteľníkom umožnené nadobudnúť.
