Problémom však je, že tieto seba-hodnotenia nie sú ani približne racionálne. Sú len pocitové. Operujú s dôvernou znalosťou predností i limitov firmy, okamžitých želaní a predstáv jej úzkej klientely. Širšie ekonomické i duchovné „okolie“ nášho počínania však zostáva „zemou nepopísanou“. Naše navonok artikulované tvrdenia o „stave trhu a jeho perspektívach“ sú preto prijateľné a overiteľné vždy len s istou licenciou. Sú totiž priam osudovo závislé od ich adresátov, respektíve situácie, v ktorej ich vyslovujeme.

Vždy iné fakty a čísla zdôrazníte (alebo zamlčíte) na pracovnej porade vedenia, skryto či otvorene reklamnom komentári na webovej stránke firmy, úvodnom texte pre vlastný edičný titul, rozhovore pre bulvárne, alebo seriózne médium, pri stretnutí s firemným VIP klientom, alebo opačne, priaznivcom Vašej obchodnej konkurencie. Skrátka,  v pomeroch, keď na jednej strane našej obchodnej rovnice je veľká neznáma, marketing našich služieb - v pravom zmysle tohto pojmu - nemá reálnu bázu.

Prečo takéto lamentácie? Nuž, pre neodolateľný pocit márnosti, vyplývajúcej z neuchopiteľnosti „vyššieho zmyslu“ toho čo robíme. Už viac ako pätnásť rokov som v branži a na principiálnu odpoveď na otázku o povahe nášho trhu s umením sa mi vidia vhodné stále rovnaké adjektíva. Nie je  ešte štandardný, nachádza sa akoby v pubertálnom stave, je neprognózovateľný, nemá vyhranenejšiu druhovú, či regionálnu diferenciáciu, je bez viditeľných prepojení na (aspoň blízke) aukčné zahraničie, takmer postráda spoločenský, či kultúrny ohlas a tak ďalej a tak podobne.

To všetko sú negatívne vymedzenia. Iba jediná  „pozitívna“  charakteristika  sa zdá priliehavá:  náš trh je – až patologicky - do seba uzavretý. Beznádejne rozdrobený do navonok (i vzájomne) nekomunikujúcich segmentov, žiarlivo si strážiacich nielen vlastné firemné tajomstvá, vlastné „know how“, ale aj verejne dosiahnuté výsledky.

Isteže: výsledky zahŕňajú nielen úspechy, ale i neúspechy.  Otvorená diskusia o nich, ich odborné zhodnocovanie by okrem - akiste nepríjemných - pripomienok obchodných zlyhaní, prinieslo niečo, čo nám predbežne najviac chýba. Totiž, spoločenskú vážnosť, ktorá nie je založená len na „bulvárnych“ číslach obratov vytrhnutých z ich odborného kontextu, či epizodických rekordných dražbách (nota bene výnimočných len v úzkych hraniciach národného trhu), ale na čomsi viac. Na všeobecnejšom rozpoznaní nezastupiteľnej úlohy, ktorú má (alebo by mohol mať) trh s umením v kultúrnej prevádzke.

Inak povedané: je podstatné, aby spomínaný „vyšší zmysel" toho, čo robíme sme pochopili nielen my obchodníci a naši klienti, ale aj takí ľudia, ktorí trebárs chodia na naše výstavy, ktorí si kupujú a čítajú naše katalógy, prezerajú si naše webové stránky, ale na samotných aukciách sa zatiaľ, z rozličných (nielen finančných) dôvodov nezúčastňujú. Aby ho pochopili kolegovia kunsthistorici, ale aj výtvarníci, umelci, intelektuáli všetkého druhu. Ktorí nás síce bedlivo sledujú, ale žiaľ len pod kategóriou „kšeftárov“, ktorí s kultúrou síce „zaobchádzajú“, ale vlastne do nej nepatria. A preto nestoja za vážnu diskusiu a záujem.

Iba na okraj: koľkokrát sa na slovenských aukciách dražili veci vyslovene galerijného významu? Nebolo ich naozaj málo. A koľko z nich sa dostalo do štátnych zbierok? Skúste hádať. Prezradím - v uplynulom roku ani jedna. Čo je oproti minulosti naozaj „rekord“.

Dosť na tom, ak by sa podarilo redefinovať naše aukcie zo sféry umeleckej ekonomiky ako svojprávnu súčasť jadra kultúry, tak by sa nám to viac-násobne vrátilo. Lebo spoločenská vážnosť trhu s umením musí byť prirodzená. Len vtedy produkuje akosi automaticky - bez potreby kvázi marketingových čarovaní a reklamného vymývania mozgov - aj jeho  ziskovosť. Ktorá je (aspoň podľa niektorých z nás) alfou a omegou všetkého nášho počínania.

Zatiaľ ale jestvuje na Slovensku čosi, čo by sa dalo horníčkovsky nazvať „dobre utajenou aukčnou scénou“. Pracujú tu už dlhé roky najmenej štyri aukčné siene. Vieme, aký bol ich minuloročný celkový obrat? A aký bol - povedzme - v porovnaní s rokom predošlým? Ako sa vyvíjal od roku 1997, kedy verejný trh s umením vlastne vznikol? A ďalej: aký bol pomer objemu vyvolávacích a konečných cien? Aké percento diel ostalo nepredaných a v akých umelecko-historických a cenových segmentoch? A opačne: kde, pri ktorých výtvarných smerovaniach a autoroch,  sa dosiahli najvyššie nárasty z vyvolávacích cien? Či všeobecne: ako sa za tie roky menilo bodovania cenového indexu (teda predajnej úspešnosti)?

Žiaľ, nič z tohto všetkého nevieme. A keby sme aj veľmi chceli vedieť, nedopátrame sa. Pravdu povediac nechápem: dane, DPH a poplatky LITE odvádzame poctivo azda všetci. Tak prečo tajiť primárne čísla? Aby sme sa (sami pred sebou, či pred našimi klientami) zdali úspešnejší, než v skutočnosti sme? A preto zverejňujeme len tie čísla, ktoré tejto podivuhodnej marketingovej dojmológii zodpovedajú? To nám naozaj stačia občasné a náhodné,  naviac dementné titulky v bulvárnych plátkoch? Ako náhražka za - možno aj kritickú - reflexiu „nás“ v kultivovaných médiách a zo zreteľa kultivovaných „ľudí kultúry“? Ktorí, či sa nám to už páči, alebo nie, sú konečným  arbitrom našej spoločenskej potrebnosti?

Paradoxom je, že „jádro pudla“ problému vôbec nespočíva v celostnom odkrytí našej aukčnej matematiky. Veď to poznáte: štatistika je často správny súčet nesprávnych čísel. Ide o jej interpretáciu. Presnejšie: o jej správnu metodiku. Porovnávať trebárs objem vyvolávacích cien s percentuálnou úspešnosťou aukcie je bohapusté štatistické „klamanie telom“. Aj keď navonok vyzerá veľmi dobre.

Chcete pozitívny príklad? Nedávno vyšla česká ročenka portálu ART+ (trh s uměním v roce 2012). Naozaj „výživné čítanie“ na vyše 140 stranách. A nielen pre obchodníka s umením. Sú tam samozrejme precízne spracované tabuľky, grafy a fotodokumentácia. A píše sa tam zasvätene aj o slovenských aukciách. V kapitole pod názvom „Mednyánszky a spol.“. To nás v SOGE naozaj teší, pretože na túto našu večernú aukciu sme mimoriadne hrdí. Ale tiež  – SOGA by pri svojom doteraz najvyššom ročnom obrate (viac ako 4 milióny EUR, bez aukčnej provízie) obsadila v rebríčku českých aukčných siení „čestné“ štrnáste miesto. To len aby sme si zasa uvedomili „kde je sever“ v širšom aukčnom zemepise, než je ten náš, slovenský.

Ale nie o tomto som chcel. Spomínaná ročenka totiž obsahuje aj (či predovšetkým) neobyčajne inšpiratívne rozbory obchodných trendov v jednotlivých segmentoch českého trhu (starí majstri, klasická moderna, 19. storočie, krajinári, Emil Filla, František Kupka, surrealizmus, Skupina 42, súčasné umenie, starožitnosti, aziatiká ...).

Zaujalo ma najmä jedno zistenie - vysoký počet autorských rekordov v strednom cenovom pásme (od stotisíc do milióna českých korún),  pri doteraz prehliadaných autoroch ako sú mařákovci, Hynais, Radimský, Justitz, Kars, Lada, Medek... . Pre Čechov je to ďalší dôkaz kultivácie trhu. Podľa riaditeľky Dorothea, Márie Gálovej... ne každý má miliony, ale i v dalších vrstvách jsou lidé, kteří chtějí sbírat umění, a chovají se podobně jako v tom nejvyšším cenovém segmentu. Jdou po kvalitě a za dobrou věc neváhají platit ...“.

Okrem toho, že jestvuje aj na Slovensku iks podobne obchodne nedocenených autorov a nateraz „neoslovená“ množina ich latentných kupcov,  má však uvádzaný český príklad ešte jeden skrytý zmysel. Je dôkazom o občasnom predstihu „nízkeho“ obchodu pred „vysokou“ vedou, teda akademickou umeleckou históriou, či galerijnou, mienkotvornou výtvarnou kritikou. Nie je práve toto schodná cesta k vyššie avizovanému cieľu ich zblíženia?

V každom prípade – jednou z vecí, ktorá prekáža štandardizácii nášho trhu, je neexistencia od obchodníkov nezávislej, odbornej platformy, ktorá by ho priebežne analyzovala a hodnotila. Povestné „čakanie na Godota“ sa pre nás zmenilo na čakanie na slovenského Jana Skřivánka. Trpne čakať však nestačí. Musíme si ho aj zaslúžiť.

(text bol publikovaný v katalógu 109. jarnej aukcie firmy SOGA, 19. 3. 2013)