Názov príspevku na prvý pohľad predznamenáva historicko-chrolonologické vykreslenie „dejín“ podnikania, no v skutočnosti len signalizuje povahu šľachtica - podnikateľa, ktorého spoločenské postavenie podliehalo hierarchickým premenám. Podnikanie možno teda vnímať (nie bez výhrad a paušálne) ako spoločného menovateľa, prítomného kontinuálne vedľa postupne dosahovaného statusu:

zeman, barón, gróf, knieža
–––––––––––––––––––––-
podnikateľ


Z môjho pohľadu historika umenia a kulturológa nehrajú dôležitú úlohu konkrétne počiny členov rodu Andrássy v oblasti hospodárstva. Skôr ma zaujíma všeobecnejší pohľad na podnikanie ako na jeden z modernizačných mechanizmov, ktorý zabezpečoval ďalšie, pre modernizáciu určujúce procesy. Vychádzať budeme teda z premisy, že označenie „moderné“ zahŕňa v sebe pojem „modernity“ ako výraz pre modernizáciu v politike, ekonomike – hospodárstve a pojem „modernizmu“ ako umelecko-kultúrneho ekvivalentu modernity, reps. vyjadruje istú intelektuálnu citlivosť na progres modernity (Marshall Bermann, Gábor Gyáni) - tak sa pozastavíme pri uplatňovaní sa jedného v podstate druhého (a naopak). Priznávam, predkladaný text nie je rezultátom exaktného vedeckého výskumu, len pozvoľným sledovaním a konštatovaním diania v podnikateľsky činnom rode na pozadí premien vo svete. Nie je však vylúčené, že v budúcnosti tieto tvrdenia podloží aj bádanie s výstupmi v podobe tabuliek a diagramov.

História Andrássyovcov siaha do včasného stredoveku a do ich príchodu na územie Gemera je skôr hmlistá, až koncom 16. storočia získavame jasnejší pohľad na dianie na ich panstvách. Nie je zanedbateľná skutočnosť, že až do svojho núteného odchodu v prvej polovici 40-tych rokov 20. storočia boli úzko zviazaní s týmto regiónom a svoj vzťah k nemu takmer výlučne prehlbovali. Krásna Hôrka ako majorátny hrad a kaštieľ v Betliari ako sídlo staršej vetvy, zohrali veľkú úlohu vo formovaní ich národného povedomia či vzťahu k dejinám. I napriek povinnostiam, ktoré ich zviazali s významnými centrami krajiny i zahraničím, neustále sa sem vracali, tu vychovávali svojich potomkov, pochovávali svojich predkov a rozvíjali obchodné – podnikateľské aktivity.

Rovnako ako všade vo svete aj život na Andrássyovských majetkoch poznačili zásadné dejinné zmeny, vedúce k vedomým prejavom modernosti. Historikmi i filozofmi je za zlomovú etapu v tomto kontexte považované obdobie osvietenstva, ktoré do stredobodu pozornosti stavia človeka a jeho schopnosti. Rok 1776 – vyhlásenie americkej nezávislosti, neskôr rok 1789 – dobytie Bastilly, medzi tým roky 1781 a 1785 - zrušenie nevoľníctva najprv v rakúskej potom v uhorskej časti ríše Habsburgovcov, spôsobili potrebu „moderného spoločenského zariaďovania“ (Ágnes Heller) podľa idey, že „Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní.“ Nástup modernosti však neznamená okamžité praktizovanie „zrovnoprávňovania“ ľudí, myšlienky vyjadrené v americkej Deklarácii nezávislosti či francúzskej Deklarácii ľudských a občianskych práv zostali (len) myšlienkami až podnes, no slúžili ako akýsi model, podľa ktorého by sa malo žiť a zabezpečovali a stále zabezpečujú „dynamiku modernosti“ (Ágnes Heller), svojím spochybňovaním ničivú pre všetky tradičné – premoderné štruktúry. Faktorov, ktorými je možné vyjadriť stupeň modernizácie (a tým pádom aj pomenovať moderné alebo nemoderné celky) je viacero a sú aplikovateľné predovšetkým na situácie v jednotlivých štátoch či regiónoch, no v našom prípade sa pokúsime preniesť ich na pomerne hermeticky uzavretú spoločenskú vrstvu aristokracie. Jedným z nich je model rovnosti možností podľa ruského sociológa Pitrina Alexandroviča Sorokina, ktorý za modernosť vyjadrujúce považuje podmienky - okolnosti, ktoré jednotlivcovi umožnia stať sa tým na čo jeho schopnosti stačia. Tieto podmienky majú jednotlivcovi zabezpečiť bez ohľadu na spoločenské postavenie jeho rodiny, pohlavie, náboženstvo... dosiahnutie cieľa výlučne na základe vlastného umu. Na to priamo nadväzuje jav, ktorý je označovaný ako „mobilita (dynamika) spoločnosti“ (Tamás Kolosi), ktorá vychádza z porovnávania generácií – napr. oblasť pôsobenia našich rodičov verzus naše polia pôsobnosti z profesionálneho hľadiska. Miera generačných rozdielov vyplývajúca z preskupovania (z jednej výrobnej oblasti do druhej) ukazuje stav modernizácie.

Pozrime sa, ako sa prejavila modernosť u aristokracie, ktorej spoločenské fungovanie sa zakladalo na princípe narodenia sa do pozície šľachtica. Narodenie sa do istej „funkcie“ predurčovalo životný cieľ aristokrata, ktorý sa dedil rovnako ako titul či majetky. Tak ako bol sedliak – syn roľníka vychovávaný k práci s pôdou, tak bol syn aristokrata vedený k riešeniu politických a hospodárskych otázok. Kým v nearistokratickej vrstve spoločnosti je smerom k súčasnosti pohyb povolaní rušnejší, v aristokratickej sa definovanie poslaní ustálilo už na začiatku novoveku a ich charakter sa zásadne zmenil až v polovici 20. storočia, kedy však táto vrstva takmer úplne stráca silu ako politická a hospodárska veličina (naďalej však tieto úlohy zapĺňa istá finančná elita). Už v renesancii boli povinnosti šľachty úzko spojené s otázkou moci – riadenia (vojenstvo, politika, podnikanie...) a reprezentácie (zberateľstvo, mecenáštvo...). Zvolený model Andrássyovcov to dokladuje – Peter I. Andrássy bol hradným kapitámom, rovnako ním bol aj jeho syn Ján i vnuk Matej II. – všetci traja teda zastávali veliteľskú vojenskú pozíciu, ovládali hospodárstvo patriace k hradu Krásna Hôrka (vtedy len v miere potrebnej pre život panstva), zároveň však hrad obnovovali a zamestnávali umelcov o čom svedčia aj ich renesančné epitafy. O niekoľko desaťročí už ako dediční vlastníci panstva ovládajú gemerské bane, verne (i neverne) slúžia dvoru, bojujú proti Turkom i protestantom, podporujú Istvána Gyöngyösiho a sú županmi. Keď sa prenesieme o niekoľko storočí ďalej, vidíme rovnaký vzorec: Emanuel I. Andrássy je zemplínskym županom, zúčastní sa revolučných bojov v rokoch 1848-1849, za svoje úspechy v železorudnom podnikaní dostal meno Železný gróf a patrí medzi najväčších zberateľov umenia v Rakúsko-Uhorsku. Jeho syn Gejza I. takmer presne nasleduje kroky svojho otca. Z uvedených príkladov vyvstáva záver, že mobilita zračiaca sa v generačných posunoch je u aristokracie takmer nulová, vzťahujúca sa len na postupnosť v tituloch. Kým u bežného človeka je mobilita vnímateľná po generáciách u šľachty ide mnohokrát o stáročné intervaly a nezovšeobecniteľné pohyby.

Vráťme sa však ešte ku príkladom podnikateľských počinov Andrássyovcov, ktoré sú vhodným príkladom ich všestrannosti, schopnosti aplikovať nové výrobné postupy a finančnícke trendy a snahy udržať rodinný majetok celistvý. Rodina už od polovice 18. storočia programovo skupovala bane a hámre v údolí rieky Slanej a začiatkom 19. storočia sa pustila do modernizácie hámra v Drnave, z ktorého Juraj IV. vybudoval prosperujúcu železiareň. Nezanedbateľným momentom je cesta mladého grófa s priateľom Istvánom Széchényim do Anglicka, kde študoval nové možnosti spracovania kovov, aj vďaka tejto skúsenosti bol jeho drnavský podnik najlepšie vybaveným nielen v Uhorskom meradle. Anglická študijná cesta však znamená aj import romantiky do architektúry na našom území – po návrate v roku 1828 dal na južnej terase Krásnej Hôrky postaviť neogotickú kaplnku pre svoju matku grófku Máriu Festetich. Drnavská železiareň bola následne s veľkým úspechom prezentovaná na prvej a druhej svetovej výstave v Londýne a Paríži. Za ďalšie vrcholné obdobie podnikateľských aktivít Andrássyovcov možno považovať 70 a 80-te roky 19. storočia, kedy Emanuel I. zakladá železiarske kartely, je ich podielovým vlastníkom a zároveň jedným z najväčších dodávateľov surového železa v monarchii. Popri baníctve a hutníctve však nezanedbávali ani lesné hospodárstvo a vinárstvo v Tokajskej oblasti a boli dokonca iniciátormi rôznych podporných akcií domáceho trhu.

Podnikanie a samozrejme aj politická pružnosť - zhovievavosť (nebola však vždy jednoznačná smerom k cisárovi), no predovšetkým hospodárska prosperita (vyvinutá modernita) zabezpečovali na veľkostatkoch Andrássyovcov (i iných šľachticov) vyspelý modernizmus. Vďaka vlne modernity dokázala uhorská šľachta garantovať široký diapazón faktorov modernizácie, čo paradoxne vyvolalo nepredvídaný sebazničujúci efekt vrcholiaci vo vývoji po Druhej svetovej vojne. Na záver je dôležité položiť si otázku, ktorá v podstate rezonuje v celom texte: bola aristokracia absolútne premodernou štruktúrou alebo nie? Platia pre ňu rovnaké princípy recepcie modernosti alebo existuje iná „aristokratická modernosť“? Jednoznačná odpoveď bohužiaľ neexistuje. I keď pripustíme lipnutie na tradíciách, či rodenie sa s istým (vyšším) spoločenským postavením, musíme uznať aj dosahovanie úspechov (cieľov) na základe vlastných schopností člena rodu v iných ako „očakávaných“ oblastiach (Rudolf II., Karl Eusebius Lichtenstein, Anton Grassalkovich, Dionýz Andrássy, Ladislav Batthyány...), no nemôžme spochybniť ani úspechy, ktoré šľachtici dosiahli v „tradičných“ poslaniach vďaka osobnej angažovanosti (Mária Terézia, Leopold Andrássy, Emanuel I. Andrássy...). Aj v tomto prípade však ide o dvojsečnú zbraň, keď za tradicionalistické možno považovať dedenie hospodárstva, no na druhej strane stoja s ohromnou flexibilitou reflektované novosti popierajúce zastaralé výrobné procesy. Nielen železiareň v Drnave, ale aj kartelové zoskupenia a poľnohospodárska produkcia (napr. veľkostatok v Parchovanoch) patrili vo svojej dobe medzi najpokrokovejšie v Rakúsko-Uhorsku a neskôr aj v Československu. I keď po roku 1789 neodhodili šľachtici svoje tituly a spoločenské postavenie, blížiac sa k 20. storočiu stále viac (zrejme podvedome) zavádzali do každodenného života myšlienky veľkých deklarácií, o ktorých sme hovorili – čím nadobudli svoj najhlbší zmysel. Modernosť, ktorú aristokracia navonok odmietala, sa jej (a takmer všetkému okolo nej) nakoniec stala vlastnou a zároveň aj osudovou.

Literatúra:
Basics, Beatrix: Betlér és Krasznahorka. Rubicon, Budapest 2005.
Gyáni, Gábor: Modernitás, modernizmus és identiválság a fin de sciécle Budapest.
Heller, Ágnes: A Theory of Modernity. Blackwell Publishers, Cambridge MA, 1999.
Kolosi, Tamás: Struktúra, rétegződés, egyenlőtlenség. In: Politika Tudomány, 1985. 2: 21-33.
Županič, Jan: Nová šlechta Rakouského císařství. Agentura Pankrác, 2006.


Text bol prednesený na konferencii "Andrássyovci a podnikanie 7. 11. 2008 v Rožňave.