V každom prípade: k výzve sa medzičasom pripojilo desiatky viac či (skôr) menej známych osobností. A pomaly z nej stáva problém, ku ktorému sa každý, komu nie je SNG ľahostajná, mal jasne a jednoznačne vyjadriť. Zatiaľ totiž v celej veci prevláda v pravde „revolučná“ eufória. Každý kto sa čo len náhodou prikmotrí k facebooku, strieľa „iba tak od boku“ svoje, pokiaľ možno čo najšialenejšie návrhy. A dotknutá strana sa ocitla celkom v defenzíve. Chcel by som, v rámci vlastných možností, aspoň trochu vyrovnať „pomer síl“. Dávam preto na tomto mieste priestor Dr. Kataríne Bajcurovej, bývalej desaťročnej riaditeľke SNG. Teda, podstatným častiam jej otvorenému listu, adresovaného jednému zo signatárov výzvy, výtvarníkovi Michalovi Moravčíkovi (plné znenie listu nájdete na facebookovej stránke SNG):

„... keďže ste jediný zo signatárov , ktorého osobne poznám, rozhodla som sa svoj názor na tento „text“ sformulovať Vám osobne, aj preto, že Vás pokladám za slušného a triezveho človeka, s ktorým som ako kurátorka a historička umenia viackrát a bez problémov spolupracovala.
„ ... a propos „Nežná“ a k meritu veci:

1/ nie je celkom jasné, čo myslíte tým, keď SNG vyčítate, že nereflektuje „tému transformácie“, výročia „nežnej“ revolúcie v svojej činnosti. Mám to chápať tak, že požadujete, aby sme reflektovali odraz udalostí roku 1989 v umení typom výstav „Život a práca ľudu v kapitalistickom Československu / na Slovensku“ alebo dobre známymi výstavnými titulmi k nekonečným výročiam (SNP, Oslobodenia, Víťazného Februára, Nežnej Revolúcie...)? Musím vás ubezpečiť, že SNG takéto agitačné výstavy už 20 rokov nerobila a – verím – ani v budúcnosti robiť nebude.

2/ Ak mám chápať slová výzvy tak, že za 20 rokov sa v SNG nič nezmenilo, tak toto konštatovanie pokladám za bezhranične naivné: od roku 2008 je na svete publikácia SNG 60 rokov otvorené, kde je enumeratívny zoznam výstavnej a publikačnej činnosti SNG nielen za posledných 20 rokov – porovnať si fakty nebude až také ťažké, stačí prečítať. A iba krátka poznámka, čo sa týka odborných pracovníkov, v porovnaní s rokom 1989 je tu 99% nových ľudí z „mladších“ vekových kategórií, pričom by sme sa mohli zhodnúť minimálne na tom, že „mladý“ nie je synonymom pre „kompetentný“.

Požadovať publikovanie akéhosi návrhu auditu pokladám za učebnicový príklad „objavenia Ameriky“ a zároveň elementárnej neznalosti situácie. Všetky body vami navrhovaného „auditu“ boli v SNG viackrát riešené (inak, hneď po mojom nástupe v roku 1999), publikované v mojej koncepcii a vízii rozvoja inštitúcie, SNG prešla naposledy oficiálnym komplexným auditom pred rokom. Rada by som vás upozornila aj na to, že všade na svete rezultujú organizačné princípy fungovania inštitúcií z koncepčných programov a vízií toho-ktorého vedenia, a nie z laických verejných diskusií.

A napokon, záujem výtvarníkov o ďalší osud SNG ako sui generis umenovednej inšitúcie je skutočne dojemný. Znovu sa tu miešajú dojmy s pojmami: opakujem, SNG nie je Kunsthalle a nie je tu na to, aby bola servisnou organizáciou pre výtvarníkov. Zbierala, zbiera a bude zbierať súčasné umenie podľa čo najvyšších odborných kritérií; rovnako vystavovala, vystavuje a bude vystavovať súčasné umenie profesionálnym spôsobom, na základe spolupráce so skutočnými odborníkmi zo Slovenska i zo zahraničia.

SNG ako odborná inštitúcia rieši celý rad veľmi špecifických činností, o ktorých evidentne nemáte ani potuchy. Mal by ich však ovládať budúci riaditeľ tejto inštitúcie: mal by – a v tomto sa s Vami stotožňujem – vzísť naozaj spomedzi odborníkov, ktorí „čo-to“ vedia o galerijnej a múzejnej činnosti, mal by mať potrebné profesionálne zručnosti no predovšetkým – a tu nie som si istá, či sa zhodneme – mal by byť nezávislou, samostatne mysliacou a rozhodujúcou osobnosťou, ktorá nebude manipulovaná žiadnou politickou stranou, ale ani žiadnou nátlakovou skupinou alebo iniciatívou...“.

.............

Čo k tomu všetkému dodať ? Z mojej strany azda len to, že pokojne by som sa mohol pod list podpísať aj ja. Inak – komplex z „provinčnosti“ SNG sa u nás vynáral a vynárať bude, a to zrejme neustále. Iba ak by sme ho nechápali ako „vec ktorú treba zmeniť“, ale ako nevyhnutnosť s ktorou sa treba zmieriť, ba dokonca potencionálnu výhodu SNG. Ja som – oproti signatárom – jednoznačne za to druhé riešenie (k detailom mojej predstavy pozri môj starší blog „O vidieckosti SNG“).

Je tu však aj ešte jeden širší, tentoraz vskutku kardinálny problém. Majú sa v dnešnej postdemokracii takéto, vo svojej podstate úzko odborné problémy, riešiť „plebiscitom“ širokého kruhu aktivistických laikov, teda vlastne ustupovaním pred „hlasom ulice“ ? Alebo zhodou malého kruhu špecialistov ? Priznávam bez mučenia – dávam prednosť (nech ma signatári aj zožerú) ne-demokratickému postupu. Jedine ten totiž - aspoň latentne – zaručuje zmysluplné (a hlavne kontrolovateľné), lebo ráciom a nie afektom podmienené výsledky.