Blogy | O SNG a „hlase ľudu“

Vraví sa – kto nie je na Facebooku ten neexistuje. Patrím k tým nejestvujúcim. Výtvarníci a kritici Tomáš Džadoň, Palo Fabuš, Marián Grolmus, Jana Kapelová, Michal Moravčík Lucia Sceranková, Pavla Sceranková, Dušan Zahoranský sú na tom celkom inak. Ich existencia v “sociálnej sieti” je v poslednom čase viac ako zrejmá. Už menej zrejmé (aspoň pre mňa) sú ich profesionálne výkony. Dosť na tom však: kto by dnes nediskutoval o ich výzve zverejnenej práve na Facebooku? Pod nie celkom zrozumiteľným názvom “Dvadsať rokov po nežnej neuplynulo” ? Len pre tých, čo to ešte nečítali – vyššie spomínaní mladí si riadne a s chuťou “kopli do SNG”. Naša galerijná alma mater im pripadá provinčná, bez medzinárodných kontaktov a projektov, je pre nich hniezdom normalizačných štruktúr, nereflektujúcich spoločenské dianie po revolúcii, netransparentne míňajúcich peniaze daňových poplatníkov na aktivity “priepastne zaostávajúcimi za výstupmi súkromných inštitúcií...“ etc. etc. Chcú so svojimi požiadavkami vstúpiť do pripravovaného konkurzu na miesto riaditeľa SNG, vyzývajú k priam celonárodnej diskusii, zvolávajú „konferencie“, či skôr predvolávajú „na koberec“ minulú i poverenú riaditeľku, predstaviteľov ministerstva kultúry. Poviete si: prečo nie ? Hlas ľudu je ako vieme hlasom božím a toto je príkladom „demokracie“ v jej modernej, virtuálnej podobe. Keby pravda nebolo to povestné „keby“.

V každom prípade: k výzve sa medzičasom pripojilo desiatky viac či (skôr) menej známych osobností. A pomaly z nej stáva problém, ku ktorému sa každý, komu nie je SNG ľahostajná, mal jasne a jednoznačne vyjadriť. Zatiaľ totiž v celej veci prevláda v pravde „revolučná“ eufória. Každý kto sa čo len náhodou prikmotrí k facebooku, strieľa „iba tak od boku“ svoje, pokiaľ možno čo najšialenejšie návrhy. A dotknutá strana sa ocitla celkom v defenzíve. Chcel by som, v rámci vlastných možností, aspoň trochu vyrovnať „pomer síl“. Dávam preto na tomto mieste priestor Dr. Kataríne Bajcurovej, bývalej desaťročnej riaditeľke SNG. Teda, podstatným častiam jej otvorenému listu, adresovaného jednému zo signatárov výzvy, výtvarníkovi Michalovi Moravčíkovi (plné znenie listu nájdete na facebookovej stránke SNG):

„... keďže ste jediný zo signatárov , ktorého osobne poznám, rozhodla som sa svoj názor na tento „text“ sformulovať Vám osobne, aj preto, že Vás pokladám za slušného a triezveho človeka, s ktorým som ako kurátorka a historička umenia viackrát a bez problémov spolupracovala.
„ ... a propos „Nežná“ a k meritu veci:

1/ nie je celkom jasné, čo myslíte tým, keď SNG vyčítate, že nereflektuje „tému transformácie“, výročia „nežnej“ revolúcie v svojej činnosti. Mám to chápať tak, že požadujete, aby sme reflektovali odraz udalostí roku 1989 v umení typom výstav „Život a práca ľudu v kapitalistickom Československu / na Slovensku“ alebo dobre známymi výstavnými titulmi k nekonečným výročiam (SNP, Oslobodenia, Víťazného Februára, Nežnej Revolúcie...)? Musím vás ubezpečiť, že SNG takéto agitačné výstavy už 20 rokov nerobila a – verím – ani v budúcnosti robiť nebude.

2/ Ak mám chápať slová výzvy tak, že za 20 rokov sa v SNG nič nezmenilo, tak toto konštatovanie pokladám za bezhranične naivné: od roku 2008 je na svete publikácia SNG 60 rokov otvorené, kde je enumeratívny zoznam výstavnej a publikačnej činnosti SNG nielen za posledných 20 rokov – porovnať si fakty nebude až také ťažké, stačí prečítať. A iba krátka poznámka, čo sa týka odborných pracovníkov, v porovnaní s rokom 1989 je tu 99% nových ľudí z „mladších“ vekových kategórií, pričom by sme sa mohli zhodnúť minimálne na tom, že „mladý“ nie je synonymom pre „kompetentný“.

Požadovať publikovanie akéhosi návrhu auditu pokladám za učebnicový príklad „objavenia Ameriky“ a zároveň elementárnej neznalosti situácie. Všetky body vami navrhovaného „auditu“ boli v SNG viackrát riešené (inak, hneď po mojom nástupe v roku 1999), publikované v mojej koncepcii a vízii rozvoja inštitúcie, SNG prešla naposledy oficiálnym komplexným auditom pred rokom. Rada by som vás upozornila aj na to, že všade na svete rezultujú organizačné princípy fungovania inštitúcií z koncepčných programov a vízií toho-ktorého vedenia, a nie z laických verejných diskusií.

A napokon, záujem výtvarníkov o ďalší osud SNG ako sui generis umenovednej inšitúcie je skutočne dojemný. Znovu sa tu miešajú dojmy s pojmami: opakujem, SNG nie je Kunsthalle a nie je tu na to, aby bola servisnou organizáciou pre výtvarníkov. Zbierala, zbiera a bude zbierať súčasné umenie podľa čo najvyšších odborných kritérií; rovnako vystavovala, vystavuje a bude vystavovať súčasné umenie profesionálnym spôsobom, na základe spolupráce so skutočnými odborníkmi zo Slovenska i zo zahraničia.

SNG ako odborná inštitúcia rieši celý rad veľmi špecifických činností, o ktorých evidentne nemáte ani potuchy. Mal by ich však ovládať budúci riaditeľ tejto inštitúcie: mal by – a v tomto sa s Vami stotožňujem – vzísť naozaj spomedzi odborníkov, ktorí „čo-to“ vedia o galerijnej a múzejnej činnosti, mal by mať potrebné profesionálne zručnosti no predovšetkým – a tu nie som si istá, či sa zhodneme – mal by byť nezávislou, samostatne mysliacou a rozhodujúcou osobnosťou, ktorá nebude manipulovaná žiadnou politickou stranou, ale ani žiadnou nátlakovou skupinou alebo iniciatívou...“.

.............

Čo k tomu všetkému dodať ? Z mojej strany azda len to, že pokojne by som sa mohol pod list podpísať aj ja. Inak – komplex z „provinčnosti“ SNG sa u nás vynáral a vynárať bude, a to zrejme neustále. Iba ak by sme ho nechápali ako „vec ktorú treba zmeniť“, ale ako nevyhnutnosť s ktorou sa treba zmieriť, ba dokonca potencionálnu výhodu SNG. Ja som – oproti signatárom – jednoznačne za to druhé riešenie (k detailom mojej predstavy pozri môj starší blog „O vidieckosti SNG“).

Je tu však aj ešte jeden širší, tentoraz vskutku kardinálny problém. Majú sa v dnešnej postdemokracii takéto, vo svojej podstate úzko odborné problémy, riešiť „plebiscitom“ širokého kruhu aktivistických laikov, teda vlastne ustupovaním pred „hlasom ulice“ ? Alebo zhodou malého kruhu špecialistov ? Priznávam bez mučenia – dávam prednosť (nech ma signatári aj zožerú) ne-demokratickému postupu. Jedine ten totiž - aspoň latentne – zaručuje zmysluplné (a hlavne kontrolovateľné), lebo ráciom a nie afektom podmienené výsledky.

Diskusia

Ján Abelovský18.02.2010 10:15

Ešte postsriptum k problému internacionality SNG Vyváženosť „medzinárodných“ a „domácich“ povinností SNG je a bude vždy labilná. SNG totiž – zo zreteľa objektívnej kvality jej zbierok – ťažko môže byť rovnocenným partnerom „národným“ inštitúciám v okolitých štátoch. Na druhej strane však - nech to znie akokoľvek spiatočnícky – tvrdím oproti tým, čo žiadajú naplnenie vízie nadnárodnej SNG, že domáci kontext pôsobenia SNG musí i pre budúcnosť zostať jadrom jej činnosti. Napokon viacero uskutočnených projektov SNG -- práve z ostatných rokov – dokázalo, že medzinárodný a národný aspekt jej pôsobenia nemusí ostať v polohe protirečivých povinností. Ak sa totiž „slovenské“ interpretuje na úrovni dnešnej doby, dnešného vedeckého poznania, dnešnej výstavníckej metodiky, jeho nadnárodný zreteľ sa vyjaví celkom nenásilne a prirodzene, bez tej povestnej slovenskej zmesky velikášstva a zakomplexovanosti. Treba pritom len prekonať predsudky, navyknuté klišé kunsthistorického uvažovania. Stojí to však určite za to. Najlepšie to azda ukázala nedávna monumentálna výstava Slovenský mýtus, v koncepcii Kataríny Bajcurovej, Aurela Hrabušického a Alexandry Kusej (september 2005 – február 2006). Tradičný slovenský ľudový žáner v inom, širšom (povedzme, že kultúrno-historickom) nazeraní zrazu nadobudol zdanlivo už stratenú schopnosť – osloviť dnešného vnímateľa. Vlastne sa stal malý zázrak. Po dlhých rokoch znovu oprášené obrazy, kresby a grafiky, diela dávno zabudnutých, pretože „nemoderných“ a preto „neeurópskych“ žánristov – vnesením možno aj úmyselne provokujúceho hodnotového zreteľa – zrazu „prehovorili“ k divákovi (jedno či domácemu alebo zahraničnému) zrozumiteľnou, teda „súčasnou“ rečou. Takže, dávať do protikladu domáci a zahraničný zreteľ činnosti SNG, jednoducho znamená klásť nesprávne položenú otázku. Na ktorú, ako vieme, jestvujú len nesprávne odpovede. Lebo rovnako by sme mohli uvažovať o tom, či expozície galérie sú prednostne adresované zahraničným turistom (ktorých možno asi najlepšie uspokojiť tak, že v galérii dostanú približne to isté, čo majú aj doma), alebo sú nadovšetko pre nás, Slovákov. Celý vtip riešenia sporu medzi „svetovým“ a „domácim“ kontextom galérie bude asi v tom, že prívlastok „národná“ v názve našej galerijnej „alma mater“ má o čosi inakší význam, než kedysi. Slovensko sa stalo aj formálne súčasťou Európy. Konečne je teda v situácii, že jeho svojprávne jestvovanie nikto ani náhodou politicky nespochybňuje. Zároveň však „globalizačné“ výzvy novej Európy jeho kultúrnu identitu dnes a denne relativizujú. Zmysel aktivít našej „ústrednej“ galérie v novej situácii preto už nespočíva v tradičnom, obranárskom sebapotvrdzovaní národa, ale vytváraní priestoru pre jeho kritickú (seba) reflexiu a s ňou spojenom hľadaní, nachádzaní, novom definovaní historických koreňov i perspektív do budúcnosti v oveľa, oveľa širších súvislostiach, než sme doposiaľ boli, v našom „svojstojnom“ závetrí, zvyknutí. To ale galériu do určitej miery zbavuje povinnosti ukazovať tendenčne vykonštruované, do seba uzavreté a koniec koncov už dávnejšie myšlienkovo sterilné „príbehy národa“ a zároveň otvára priestor na predvádzanie dejinnej pravde bližších a pre dnešného diváka príťažlivejších (pretože autentických) „príbehov obrazov“. Čo je však ešte čarovnejšie: keďže jazyk obrazov je internacionálny, netreba ich príbehy ani prekladať. Šancu porozumieť takémuto galerijnému prehovoru majú teda všetci – nielen Slováci, ale aj už spomínaní (pre návštevnosť galérie – žiaľ - rozhodujúci) turisti.

Aukcie

156. Zimná aukciaNa aukcii bolo vydražených 51 diel (50%) v celkovej hodnote 493 350 €. Nevydražené diela je možné zakúpiť v našich výstavných priestoroch.

Newsletter

Ak chcete byť pravidelne informovaný, a dostávať aktuálne informácie o činnosti spoločnosti SOGA, prihláste sa do nášho mailing listu.