Naše úvodné aukcie boli zostavené zásluhou „know how“ zakladateľa Gabriela Hercega (spomínate si ešte na jeho bratislavský obchod ARTISAN ?). Stali sa odrazom jeho, už predtým jestvujúcich kontaktov. Predkladané kolekcie pôsobili ako akési aukcie v dobrom starožitníctve - iba forma predaja bola zmenená z komisionálnej na aukčnú. Pre mnohých – a pravdupovediac i pre nás – prekvapujúci úspech našich prvých aukcií, však vzbudil takmer okamžitý záujem majiteľov diel a približne od druhého roku existencie SOGY sa situácia radikálne zmenila. Odvtedy až takmer do záveru 90. rokov bola každá aukcia z 80 % tvorená z priamych ponúk občanov. Zvyšok tvorili ponuky tretích osôb alebo právnych subjektov - inštitúcií, súkromných firiem.

To však už dávnejšie neplatí. Individuálny predajca sa stal pre nás vyslovene minoritným klientom. Našimi partnermi sa v posledných rokoch a prevažujúcej miere stali dodávatelia „vo veľkom“. V zásade ich možno definovať v dvoch kategóriách. Ich charakteristiky však nie sú jasne oddelené, skôr sa prekrývajú. Nazvime ich priekupníkmi a zberateľmi.

Pod priekupníkmi myslím na tých, ktorí lacno kupujú, aby vzápätí (trebárs na aukciách) drahšie predávali. Domnievam sa, že sa takto dalo a možno ešte aj stále dá celkom slušne uživiť. Sú to totiž obchodníci „bez kamenných obchodov“, teda bez kancelárií, zamestnancov, sprievodných nákladov, odvodov, registračných pokladní a zrejme aj daňových priznaní. Ich aktuálnym problémom je to, že ľudia sú čoraz informovanejší a kupovať lacno je preto – oproti minulosti – oveľa ťažšie. V blahej pamäti boli priekupníci s umením nášmu srdcu milí, pretože za nás robili niečo, načo sme nemali sily a ani prostriedky. Totiž prieskum „v teréne“.

Dnes je náš vzťah k nim oveľa odťažitejší. Naše rozpaky vyplývajú z často až dramatického poklesu kvality toho, čo sú schopní dať „do obehu“. Už dlhšiu dobu priekupníci v podstate len zaplňujú „vatu“ v aukčných katalógoch. Síce saturujú potrebu cenovo prijateľných diel pri špecifický (pre nás samozrejme tiež cenný) okruh menej solventnej klientely, ich prínos (česť výnimkám !) pre umelecko-historickú hodnotu aukcií, ale aj ich finančný efekt, sa stal vyslovene okrajový. Vcelku logicky sa tak ich ponuky čoraz viac presúvajú zo živých do on-line dražieb, kde sú požiadavky na kvalitu podstatne mäkšie.

Aspoň na prvý pohľad je zberateľ oproti priekupníkovi - povedané parafrázou nemenovanej celebritky - „celkom iný šialok kávy“. Nekupuje aby predával. Buduje predsa zbierku. Čo vo svojej podstate nie je vec racionálnej finančnej investície, ale duchovnej aktivity, ba niekedy až iracionálnej vášne. Predsa sa však v živote zberateľa vyskytnú okamihy, keď chtiac-nechtiac musí zľaviť z ortodoxie vlastných pravidiel. Priam modelovou situáciou z tohoto zreteľa je stav „zberateľskej bezťiaže“. Akosi zákonite do nej spejú najmä začiatočníci: po určitom čase zistia, že v ich zbierke začína povážlivo prevažovať „smetie“ nad skutočnými „hajlajtami“. Ono totiž je oveľa ľahšie hlásať heslo „radšej jeden špičkový obraz za milión, než desať priemerných za tú istú cenu“, ako ho v praxi dodržať.

Skrátka – premýšľavý zberateľ pocíti v istom momente potrebu prečistiť zbierku, zbaviť sa vecí, ktoré jej koncepciu len zmnožujú, ale neobohacujú. A v tej istej chvíli sa začne – aspoň z nášho pohľadu - správať ako priekupník. Chirurgický rez zbierkou chce uskutočniť „en gros“, obracia sa preto na nás (alebo niekoho nám podobného) v očakávaní, že sa mu vložené peniaze vrátia „hneď a zaraz, aby mohol kúpiť niečo rozumnejšie“. V dávnejšej minulosti sme takýchto „operácií“ uskutočnili viacero a dopadli poväčšinou k spokojnosti všetkých zúčastnených (v pamäti ostal najmä predaj zo zbierky Borisa Kollára).

Lenže dnes to už také ideálne nie je. Je to už dávnejšie pozorovaný trend, ktorý súčasná kríza len podporila: cenové nožnice medzi absolútnou, galerijnou kvalitou a bežným priemerom sa čoraz viac otvárajú. V časoch „obchodnej obozretnosti“ sa preto oplatí predávať len skutočných top autorov... Mednyánszkeho, Skuteckého, Benku, Fullu, Galandu, Bazovského, Jasuscha, Jakobyho, či Laluhu, Kompánka, Paštéku, Krivoša a ďalších, im rovnocenných. A aj to len ich naozaj galerijné veci. A takých ani medzi zberateľským „smetím“ nenájdete nadbytok. Čiže, aj v rámcoch obchodovania so zberateľmi sa inou cestou dostávame viac- menej do toho istého suterénneho levelu, ako v podenkových kšeftoch s priekupníkmi.

Suma sumárum - dnešné „čakanie na Godota“ je v našom ponímaní čakaním na návrat „individuálneho“ klienta. Napodiv – práve v tomto som v terajších časoch optimista. Aj keď kríza v našom obchode, aspoň podľa niektorých kolegov z branže, možno nejestvuje, predsa len nepriame dôsledky pôsobenia jej „veľkej“ sestry sa prejavujú. Napríklad v tom, že sa rádovo viacej majiteľov špičkových vecí ocitlo v núdzi a sú teda z ekonomických dôvodov nútení predávať. Úlohou dňa sa teda stáva zmenežovanie práve takýchto exkluzívnych ponúk na úrovni, presahujúcej štandardy doterajších cenových precedensov. Keď sa to začne dariť opakovane a dlhodobo (zatiaľ to ani zďaleka tak nevyzerá), tak až potom budeme môcť všetci spoločne s dr. Krajňákom jasať nad tým, ako aj u nás „umenie porazilo krízu“.

(publikované ako úvod do katalógu 90. aukcie výtvarných diel SOGY, 9. 3. 2010)